ANIČKA HRÍBIKOVÁ

Koľko ľudí stretávam vo svojom živote? Mnohých a každý má v ňom svoje miesto. Už niekoľko rokov sa učím neposudzovať a len pozorovať. Prijímať ľudí takých, akí sú. Nie takých, akí by mali byť podľa mojich pravidiel. Čo mi má tento človek povedať? Čo ma má naučiť? Čo si máme navzájom odovzdať? Prečo sa mi toto na ňom páči alebo naopak, prečo mi toto tak veľmi vadí? Akých ľudí naozaj stretávam?

Som mama meňavec, čo sa mení podľa situácie a nosí veľa nálepiek, čo si nasadzuje podľa toho, ako to prežíva a cíti. Je to obdobie môjho života a ja mu venujem tak veľa energie, ako to je možné. Potom príde iné obdobie – to budem riešiť, keď to bude aktuálne.

Všimli ste si? Kde sa stratil sneh? Je začiatok februára, no pohľad von oknom o tom vôbec nesvedčí. O tom, ako to bývalo, keď sme šantili v kopách snehu a aj o tom, ako nám rada zmenu: Ale aj tak ňou musím prejsť – tak to proste je. Ale svojou cestou a svojím spôsobom.

Keď to potrebuješ, vždy sa nájde situácia a človek, ktorý Ti to pripomenie. Akú lekciu k správaniu som dostala vďaka futbalovému turnaju môjho staršieho syna alias ako sa mi pripomenul športový chochmes.

Som slušná? Aké správanie pozorujem okolo seba? Ako sa moje neformálne čatovanie s kamoškou zmenilo na námet na ďalšiu písačku, kde ma chytila za srdce téma slušnosti v nás. Ja sa chcem k ľuďom správať slušne. Mám to v sebe vďaka výchove starých a prastarých mám a pravidiel správania, čo platili na dedine.

Som ľaváčka. Nosím túto nálepku už od čias, keď som začala čmárať prvé čiary, kresliť prvé obrázky, čo písať prvé písmená. Písanie, strihanie, šoférovanie, ručné práce. Môžem tu vyratúvať ešte veľa malých vecí, s ktorými sa v bežnom živote stretávam a na čo musím upozorniť, že ja to mám alebo robím inak. Som ľaváčka.