Pri vianočnom upratovaní knižnice som našla knihu, ktorý mi pred viac ako 15-timi rokmi požičal a odporučil môj vtedajší kolega. „Bolo by načim, ju už vrátiť.“ Pomyslela som si a vyložila ju z police. Potom podvečer som napísala krátky sprievodný list a o pár dní na to som knihu odovzdala sprostredkovane so sľubom, že sa dostane k adresátovi.
Teraz sú asi 3 mesiace od odovzdania knihy a v mojej mailovej schránke som si našla e-mail – od majiteľa knihy. Nečakane a v pravú chvíľu. Prečítala som si tých 10 riadkov – že to bolo prekvapenie, že na knihu sa už zabudlo, že to zároveň potešilo, že list si niekam založil a opäť našiel, že…to už sú veci len pre mňa. Pousmiala som sa a cítila teplo pri duši. Akoby sa vôbec, ale vôbec nič nezmenilo. Akoby sa vrátil čas o tých 15 rokov dozadu a len predvčerom sme sa rozprávali. To je také povznášajúce uvedomenie!
Podobne, keď som sa po viac ako roku stretla s dlhoročnou kamarátkou a ona mi potom po stretnutí napísala, že: „Mne to nepríde, že sme sa nevideli viac ako rok. Akoby sme sa rozprávali na káve pred mesiacom.“
Postreh z dovolenky
Po tohtoročnej jarnej dovolenke som si napísala tento postreh (ešte nebol priestor poslať ho do sveta):
Sedím v kruhu dovolenkových priateľov, počúvam ich príspevky do spoločnej diskusie, odchlipkávam z pohára ríbezľové víno, ktoré mi naliali a ja som nepovedala rázne nie, tu a tam aj ja niečím prispejem do rozhovoru. Sme noví známi, poznáme sa len pár dní, stali sme sa spriaznenými bytosťami týchto pár dní a pár večerov. Naše rozhovory sú veľmi rôznorodé, keďže tém je veľmi veľa a každý má a chce niečo pridať do debaty.
Každý má svoj svet a jeho vnímanie. Každý má skúsenosť s tým alebo tamtým. Počúvam, zdieľam, chápem, usmievam sa – cítim sa bohovsky príjemne a som hrdá, že nehodnotím, neradím, nepresadzujem svoju pravdu. A určite to nie je tým vínom. Ďakujem za nové učenie, za nové pohľady, za nové inšpirácie.
Moje uvedomenie
A tieto krátke príhody ma priviedli k uvedomeniu – koľko ľudí stretávam vo svojom živote? Mnohých a každý má v ňom svoje miesto. Niektorí sú súčasťou môjho života už pár desaťročí. Niektorí prichádzajú na malý okamih a hneď zase odchádzajú. Niektorí nečakane prídu a zostanú dlhšie, ako som si vôbec vedela predstaviť. Niektorí prídu, odídu a potom sa do neho opäť dostanú – na krátky čas alebo na dlhšie. Je to také rôznorodé, akí sú rôznorodí tí ľudia v mojom živote. Je to normálne. Taký je život, povedal by realista.
Ja viem svoje. Každý človek, s ktorým sa stretnem, má svoju presnú úlohu v mojom živote. Každý mi niečo prinesie, niečo ukáže, niečo povie, niečo predvedie. Každý je mojou skúškou života, mojou novou skúsenosťou.
Taký, aký je
Už niekoľko rokov sa učím neposudzovať a len pozorovať. Prijímať ľudí takých, akí sú. Nie takých, akí by mali byť podľa mojich pravidiel a predpokladov (A vedzte, že tie sú dosť prísne – moji najbližší by vedeli rozprávať hodiny).
Čo mi má tento človek povedať? Čo ma má naučiť? Čo si máme navzájom odovzdať? Prečo sa mi toto na ňom páči alebo naopak, prečo mi toto tak veľmi vadí? Rozmotávam to klbko myšlienok a otázok v hlave. Nevadí, keď na to neprídem hneď.
Je to ťažké – nenechať sa zahltiť hlasmi v hlave, ktoré si pamätajú staré naučené vzorce. A množstvo otázok, ktoré sa preháňa hlavou – Prečo to hovorí? Čo si asi tak myslí? On asi fakt nie je normálny? To čo akože teraz rozpráva? To snáď nemyslí vážne? Ako môže niečo také povedať? A tak podobne.
Je ťažké prehupnúť sa niekam inam, hlavne keď už počas detstva som bola súčasťou konverzácií: On je taký a taký a čo si o nás ľudia pomyslia alebo čo si o ňom ľudia pomyslia? Ja to stále nevzdávam a ani nevzdám. Viem, že môj svet a realita, ktorú si vytváram, je takto omnoho krajšia a príjemnejšia. Pre mňa určite a verím, že aj pre ľudí, ktorých stretávam.
S mojou skúsenosťou a vďaka tým ľuďom som prišla na to, že…stretávam ľudí, ktorých práve potrebujem. Možno práve teraz ani nechcem poznať ten dôvod, prečo sme v kontakte, ale on sa časom objaví. Časom to vyjde na povrch, ale to už bude iný príbeh.
Ozaj, na tú e-mail správu môjmu ex-kolegovi som ešte neodpísala, ale určite to urobím. No dám si trochu načas. Lebo aj ten pravý čas príde.
PS: Kniha, ktorú som mala požičanú tých 15 rokov, bol Alchymista od Paulo Coelho.