Charakteristiku seba sme písali ešte niekedy na základnej škole. Sumár prídavných mien, ktoré kvetnato opisovali naše charakterové vlastnosti sme kládli na papier, aby sme si splnili povinnosť a napísali pani učiteľke líbivú úlohu. Ten rozsah vlastností a pomenovaní, čo sa vo mne skrýval, bol dosť obmedzený a zodpovedajúci veku života a vnímanej realite, či tomu, ako nás titulovali naši najbližší. Si šikovná. Si pekná. Si dobrá. Si lenivá. Si tichá. Si…
Akosi sme sa hodnotili podľa toho, čo nám hovorilo o nás naše okolie a nie to, čo sme naozaj boli. Ale tak to bolo. To, čo o mne hovorili iní, som si myslela, že som. Obraz, ktorý o mne vytváralo moje okolie, som si privlastňovala. Si tučná. Si poslušná. Si vychovaná. Si dedinčanka. Si…
Do akej miery toto vnímanie ovplyvnilo moje činy a moje správanie je už teraz nepodstatné. Teraz viem, že mám nespočetne veľa možností, ako sa ukazovať ostatným ľuďom. Ako im dávať najavo, čo som a kto som. Teraz som pánom ja – tým, čo drží paličku a vkladá iným obraz o sebe. Už nedovolím sebe, aby si myslelo, že som niečo, čo si myslí kamoška alebo známy.
Milujem tú paletu možností – môcť byť tým, čím chcem a nechávať sa vťahovať do hier o vlastnosti a prejavy správania. Som, kto som. Ja musím so sebou vyjsť ako prvá. Som taká, akou chcem byť a akou sa chcem ukazovať všetkým okolo. Bez zbytočných slov a bez potreby obhajovať sa. Jednoducho som.
Som meňavec, čo sa mení podľa situácie a nosí veľa nálepiek, čo si nasadzuje podľa toho, ako to prežíva a cíti.
Ja a moje dieťa
V tomto období si najviac tykám s nálepkou „mamíííííííí“. Lebo sa učím, lebo sa nechávam unášať týmto životným obdobím, lebo som sa doň maximálne ponorila a beriem všetko, čo mi prináša. Lebo ma baví pozorovať znovu prebudené dieťa vo mne a čakať ako zareaguje.
Často krát vidím obraz seba ako dospeláčky a seba ako malé bacuľaté dieťa. Sedíme na neveľkom kopci a pozorujeme svet dole pod koncom a tam ďalej, kam až siaha náš pohľad. Len si tak sedíme, pozeráme, občas jedna alebo druhá niečo povie a ja vidím, že dievčatko rozpráva oveľa viac ako jej dospelá podoba. Že dievčatko je bezstarostnejšie, je spontánnejšie, je zvedavejšie, je chápavejšie. Keď nás vidím takto vedno sedieť a debatovať, cítim sa bohovsky príjemne a šmeterlingovo dobre.
Ako mama som…
Som sprievodca – nechávam si vysvetliť situácie, čo moje deti zažívajú. Nehodnotím. Poradím, keď o to stojí. Nevysvetľujem bez toho, aby si to nevyžiadali. Skoro vždy nájdu svoje riešenie. Stačí otázka, malé postrčenie a riešenie je na svete. Poviem, že chápem, že sa hnevá, že je sklamaný, že viem, ako to bolí. S otvorenou náručou prijímam ich prejavené emócie. A keď to nefunguje, mám kopec ďalších rolí.
Som parťák – ako často sa znížim a som blízka ich detskému svetu? Ako často sa nechávam strhnúť ich svetom fantázie, kde sa všetko môže a funguje? Hráme sa na „akože“ a sú mojimi učiteľmi.
Poznám ich svety rozprávok, obľúbených rozprávkových bytostí, mám medzi nimi svojich obľúbencov.
Hráme sa dostihy, robíme si diskotékové párty, maľujeme dospelácke omaľovánky. Ale aj pečieme, hrabeme lístie, utierame prach. A niekedy sa mi do toho vôbec nechce. Ale správni parťáci netrhajú svoju partiu, či?
Som autorita – „Chcem, aby si to urobil takto. Chcem, aby si si pripravil veci teraz. Chcem, aby si to odniesol teraz.“
Som chápajúca – „Tak to muselo byť skvelé, keď sa Ti to podarilo.“ „Chápem, rozumiem, že si nahnevaný.“
Som podporujúca – „Ja Ti verím, Ty to dokážeš!“
Som nahnevaná – „Teraz sa fakt veľmi hnevám a musím odísť, lebo by som povedala niečo, čo potom budem ľutovať!“
Som odmietavá – „Povedala som nie a nie znamená nie!“
Som prikazujúca – „Urobíte to teraz, lebo som povedala!“ Toto moje ja nemám v obľube, ale ono má akosi rado mňa a ukazuje sa častejšie, ako by som chcela. Je mi smutno, keď ho pustím von. Vtedy si dávam nálepku – zase si to nezvládla. A aby som upokojila svoje vnútro, hneď si v duchu nahrávam gramoplatňa: „Správaj sa k nim s láskou.“
Som meňavec
Som tým, čím dovolím, aby ma moje okolie vnímalo. Som tým, čo chcem, aby vo mne videli. Som tým, čím chcem byť.
Mám tisíc podôb a stále som to ja.
A potom príde otázka: „Mami, a Ty si spokojná so svojím životom?“
A o pár dní ďalší podnet: „Ale si spokojná so svojím životom? Alebo?“
Aké sú moje odpovede:
Na tú prvú otázku od môjho staršieho syna som využila protiotázku: „Čo sa deje? Stalo sa niečo?“, lebo intuícia matky mi poradila práve toto.
Na tú druhú som sa počula, že vypúšťam tieto slová: „Vo svojej podstate som.“
Je to obdobie môjho života a ja mu venujem tak veľa energie, ako to je možné. Je to len raz a ja si to chcem užiť najlepšie, ako sa dá. Potom príde iné obdobie – to budem riešiť, keď to bude aktuálne.
Som meňavec a prispôsobím sa.