ZO ŽIVOTA

Zima bez snehu

Je  začiatok februára. No pohľad von oknom napovedá o niečom inom. Nie o tom, ako sme zažívali február v našom rannom detstve. Je asi 10stupnňov, slniečko svieti, láka na prechádzky a pobyt vonku, okúpať sa v tých lúčoch a nabrať ďalšiu energiu.

Snehu po pás
Zasneženou krajinou…

V časoch môjho detstva sme sa vo februári bambulili a vrstvili do oblečenia, aby sme nezamrzli. Teda nám zima „nebola“, ale naše mamy a staré mamy si to mysleli, a preto nás kvalitne naobliekali, že sme vyzerali ako nafúknutí bojovníci suma. Ledva sme stihli ráno dojesť chleba nahrubo natretý maslom a lekvárom, uchlipnúť z teplého čaju, už sme sa ládovali do zimného oblečenia – pančušky, hrubý sveter, otepľovačky, hrubé ponožky, zimná vetrovka, šál, čiapka, rukavice a poďho von – do záhrady, na najbližší kopec.

Ešte sme v letku uchmatli sánky či boby a najbližší kopec sa stal naším útočiskom na niekoľko hodín. Snehu bolo niekedy aj po pás a my sme si ho naplno užívali. Váľali sme sa v snehovej perine, robili anjelov do snehovej prikrývky. Guľovačky, stavanie snehuliakov, stavenie bunkrov a skrýš. Sánkovačka či bobovačka z čoraz väčšieho a dlhšieho kopca. Tým všetkým sme cez voľné popoludnia a víkendy žili.

Keď sme sa po hodinách vrátili do vyhriatych domovov, uši a líca vyštípané zimou a mrazom, povyzliekali tie vrstvy oblečenia, často krát premočené do spodného prádla, zobrali do rúk šálku teplého čaju a s oduševnením rozprávali čerstvé zážitky, ako to fičalo dolu svahom, ako sme narazili do stromu, ako sme dostali šupu do hlavy, ako…A o pár hodín alebo na ďalší deň sme vyrážali za tými úžasnými zimnými okamihmi zas a znovu.  To bola poriadna zima! Teplomer ukazoval stále pod bodom mrazu, slniečko zubato svietilo a mráz štípal a zachádzal do kostí.

Pojeseň či predjar?

Teraz sa vraciam do tej minulosti, lebo sneh odjakživa patril k zime ako jej symbol a patrón prírody. Mám si začať zvykať na iný február? Na slnečné dni bez snehu? Na zamrznuté rána a poludňajšie potôčiku vody, čo sa rinú po záhradách a cestách? Na umelý sneh na svahoch, kde sa oň bije veľké množstvo ľudí a chce si ukradnúť tú svoju časť zimy, ako si ju pamätá pred niekoľko rokov?

Chotár je rovnaký ako na jeseň. Pôsobí smutne, akoby stratil svoje čaro. Aj by bol rád prikrytý teplou bielou perinou, oddýchol si pod ňou, ale matka príroda mu to nedovolí. A tak len v tichosti čaká a chce pretrpieť to obdobie, čo už pomaly ani nevie nazvať správnym výrazom, lebo toto slovo zima nevystihuje.  

Zima bez snehu

Koľko času bude ešte treba, aby sme brali takúto zimu za skutočnú zimu? Musia prejsť generácie, aby to bola „normálna“ zima? A možno ju niekto premenuje na pojeseň alebo predjar alebo inak kreatívne.

Je to o zmene?

Je to zmena v našich životoch a akosi sa s ňou neviem vyrovnať. Stále hľadám a čakám tú pravú zimu, čo si pamätám ako malé dieťa. Ja sama sa nechcem rozlúčiť s tou starou zimou. A aby som nemusela len fňukať a banovať, nechávam ju rýchlo prefrčať a radšej ju nevnímať do detailov, ale len ju nechať prejsť – bez emócií, bez očakávaní, bez hodnotenia. S víziou toho, že o chvíľu aj tak príde jar a potom to už bude lepšie.

Ako sa to hovorí? Starého psa novým kúskom nenaučíš? A bude mi potom ľahšie?

Možno to bude tak, ako s akoukoľvek zmenou v živote. Ako na sínusoide – keď príde zmena, máme tendenciu ísť proti nej, hľadať dôvody a odmietať ju. Potom príde obdobie, keď začíname nad ňou uvažovať, rozmýšľať a hľadať jej pozitíva. Následne sa s ňou stotožníme, prijmeme ju a príde to povestné bliknutie, keď už tú zmenu – ten krok inam vnímame ako normálny stav nášho bytia.

Kde sa nachádzam teraz? Ešte som túto zmenu neprijala, ešte s ňou stále vo vnútri bojujem a odmietam prispôsobiť sa a hľadať výhody. Ešte stále si hovorím, tak možno o rok to bude tá pravá zima. Ešte stále nepoviem, je to proste tak a nechaj to tak. Ešte stále nerozmýšľam o zime, keď sneh jednoducho nie je a robia sa iné aktivity, ako tie, čo som robila v minulosti. Ešte som nezačala stúpať po sínusoide.

Možno zmena postoja mi tento proces urýchli. Prijatie, že toto je tá zmena a prinesie mi niečo nové, nečakané, ale dobré.

Čo budem klamať samu seba, nemám rada akékoľvek zmeny a darmo mi niekto hovorí, že zmeny sú korením života. Ja to mám v tej mojej hlave upratané práve takto. Ťažšie sa rozhodujem pre zmeny. Ak už nejaká príde a to je jasné, že príde, musím si ňou prejsť sama – moje poznanie, vlastná skúsenosť, pochopenie významu a vlastné prijatie.

Sneh v zime mi chýba…ale možno ani nejde o ten sneh, možno ide o to, čo sa zmenilo vo mne, v mojom vnútri a v mojom vnímaní.