ZO ŽIVOTA

Športový chochmes

Chalanov som vyložila v škole a škôlke a vraciam sa domov za pondelkovou prácou. Šoférujem, ale stíham pozorovať pozoruhodné obrazy vytvorené zamrznutou prírodou a rozplývať sa nad nimi. Kochám sa tými pohľadmi, som pokojná a príjemno sa rozlieva mojím vnútrom. Vrátim sa do prítomnosti, koncentrujem pozornosť, chvíľu sústredene šoférujem a potom sa opäť nechám unášať obrazom vonku. A k tomu sa pomaličky pripájajú myšlienky. Akému víkendu som povedala dovidenia? Aký bol tento víkend? Čo som prežila? Čo som získala? V duchu sa poďakujem za jeho pestrosť a večerné malé cink v hlave. Sama seba počujem, ako si hovorím nahlas: „Aha, to teda bolo!“

Keď to potrebuješ, vždy sa nájde situácia a človek, ktorý Ti to pripomenie.

A čo za lekciu som dostala? Nedeľu sme strávili na futbalovom turnaji môjho staršieho.

Úprimne, už predstava, že tam strávim celý deň zatvorená v športovej hale, mi nebola po chuti. Aby sme efektívne využili čas, vymysleli sme pre zvyšok rodiny iný, alternatívny program. Akoby mi čítal myšlienky, k môjmu vnútornému nastaveniu sa pridal „družne“ Jakub. Že on sa bojí, že prehrajú, že on tam nechce ísť, lebo tam budú lepšie družstvá, že to bude náročné a že to bude dlho trvať a oni určite prehrajú. Takmer celú sobotu sme strávili jeho prehováraním a „motivačnými“ rečami o tom, ako je to úplne v poriadku a že keď chce hrávať futbal, turnaje k tomu patria.

V nedeľu ráno som sa rozhodla, že predsa len zostanem s Jakubom na turnaji a budem mu robiť spoločnosť na diaľku z tribúny. Keď sme Jakuba odovzdali trénerom, jeho vzdor a strach sa stratil a venoval sa len spoluhráčom.

Ako bolo na turnaji

Športový chochmes

Tréneri vybrali – asi cielene – na tento turnaj aj menej zdatných hráčov a chalani mali dosť priestoru na predvedenie svojich futbalových zručností. Turnaj štartovali naši hráči proti domácim. Prvý zápas – prehra, druhý zápas – remíza, tretí zápas – remíza, štvrtý zápas – prehra 0:4. Medzi jednotlivými zápasmi mali viac ako hodinové pauzy. Malí futbalisti boli smutní a rozhorčení, že hrajú o 9-te miesto, ktoré nakoniec aj obhájili.

Po tomto zápase sme si prevzali deti, rozlúčili sa s trénermi, ktorí sa naoko správali, že sú nad vecou.   A už sme fičali domov, lebo však zajtra je pondelok a ešte je toho toľko, čo urobiť a pripraviť, aby sme nový týždeň naštartovali, ako sa patrí.

Nepočkali sme ani na oficiálne vyhodnotenie turnaja. Veď ešte zostávali tri zápasy, teda viac ako hodina času. To kto by tam už len čakal!

Malé večerné cink 1

Neskôr večer, keď som si sadla do kresla a prebehla som doručené mailové správy vrátane tej o pláne tréningov na ďalší týždeň, čítam v spodnej časti:

Z dnešného turnaja si odnášame nie veľmi pekne 9. miesto. Sami ste videli že sa nám veľmi nedarí. Napriek tomu sme dostali diplom za umiestnenie a vyhlásený bol aj najlepší hráč z nášho mužstva, ktorému patrí táto soška. Nechceme nikoho kritizovať, ale po turnaji by sa patrilo vždy zostať a počkať na vyhodnotenie. Myslíme si, že by to nikomu neublížilo (veď nakoniec sme boli mužstvo, ktoré je od DT najbližšie a jediní my a BB sme odišli). Všetky tie turnaje sú zorganizované pre deti, ktoré by to malo v prvom rade baviť, či už ide o hranie alebo pozeranie sa na ostatne zápasy.

A vtedy prišlo to malé cink: Ako to správne nazvať? Čomu ma naučil víkend?

Pomôžem si vyjadrením môjho známeho, zhodou okolností, športového mentálneho kouča: „Vieš, ja mám ten, ako môj starý otec hovoril, chochmes.“

Kde sa stratil v mori toho všetkého –  emócií so spracovaním správania Jakuba, cez celá nedeľa na futbalovom turnaji, keď sme mohli byť niekde na svahu a vychutnávať si lyžovačku, až po naštartovanie, že sa treba pripraviť na nový týždeň – náš športový chochmes? Zabudli sme naň v rýchlosti všetkých okolností a vecí, čo sa udiali. Veď píšem, že to bol aktívny víkend!

Malé večerné cink 2

Kde sa stratilo pravidlo zo slušného správania o prehrách? Že aj prehrávať niekto musí a je to normálna súčasť života? A že prehru je zložitejšie zvládnuť a vyrovnať sa s ňom, resp. ju prijať?

Pre 8-ročné deti je to naozaj ťažké. Tie sklonené hlavy a v očiach otázka: prečo my? O to viac by sme mali túto situáciu prevziať my – rodičia. Netešiť sa len z výhier a vtedy chváliť. Ale aj podržať deti, keď sa nedarí a učiť ich majstrovstvu podať roku víťazovi, uctiť si ho a tešiť sa z jeho víťazstva. Je to predsa hra a možnosti sú len dve – výhra alebo prehra.  

V knihách o tom, ako rozprávať, aby nás deti počúvali a počúvať, aby nám deti dôverovali, som toho načítala ajajaj. A včera som to v priamom prenose a v priamej situácii nedala ani ja. Ruku na srdce – Jakub chcel zostať do konca turnaja. My sme ho popohnali s výčitkou domov.

Vďaka za večernú správu, vďaka za malé cink, vďaka za pripomenutie trénerom, že si nedali servítku pred ústa…a stále platí: Ak sa najviac ponáhľaš, zastav sa!  

Tak ako to bude nabudúce? Určite si pribalíme aj športový chochmes. A so zdvihnutou hlavou zatlieskame našim a aj víťazom.

Lebo inak – keď to potrebuješ, vždy sa nájde situácia a človek, ktorý Ti to pripomenie.