Stretávam sa s tým teraz často. Navrhneme (rodičia) program, výlet alebo aktivitu pre deti, ktorá má byť atraktívna, zaujímavá a rozšíriť ich obzory. Na oslavné a motivujúce slová rodičov príde odmietavá odpoveď v štýle: „Nie! Nám sa nechce. To bude nudaaaaaaaaaaaa.“ A táto krátka debata skončí direktívnym nariadením: „Jednoducho tam pôjdeme, lebo som povedala.“
Takto to bolo aj v prípade, keď sme počas našej jarnej dovolenky navrhli návštevu tzv. domu s ilúziami. Jednu sme už absolvovali pred pár rokmi a teraz sme chceli vyskúšať kúzlo ilúzií a klamov opäť s tým, že pre obidvoch to bude už iný level vnímania a prežívania. Rozumej, rodičovské myslenie.
Z hry je učenie
Je to proste tak. Prvotný odpor voči nepoznanému a novému. Voči novej skúsenosti. „Čo tam budeme robiť? Musíme tam ísť, lebo to chcete vy?“ to boli odpovede družných bratov.
Strana rodičov pobádaná zvedavosťou a snahou, vymyslieť adekvátny program na dovolenke necúvla, a tak sme sa vybrali objavovať nové ilúzie a spoločne sa hrať. A cez toto hranie sa mal Matej možnosť stretnúť tvárou v tvár svojmu strachu….strachu z výšok. Poriadne sa s ním popasoval, ale pekne po poriadku. Ja som bola mlčiacim pozorovateľom týchto chvíľ a vydržala som – nehodnotiť, neposudzovať, nedávať rady…nechala som jeho samého, aby si to užil tak, ako chcel.
Bojím sa
Podľa už niekoľkých podobných scenárov z minulosti sa prvotný odpor stratil a uvoľnil miesto pre skúmanie, objavovanie a koštovanie všetkého, čo atrakcia ponúka. Prechádzali sme, nie lepší výraz je, behali sme od jednej simulácii k ďalšej a potom zase k ďalšej, ktorá bola v tom momente voľná, aby sme ju vyskúšali a odhalili jej čaro a tajomno, čo v sebe skrýva. „Aj toto chceme vyskúšať,“ a „Čo je toto?“ chalani pobiehali po miestnostiach a dychtivo chceli všetko otestovať a vyskúšať. Nestíhali sme fotografovať všetky možnosti a iluzionistické obrazy na fotografii – deň na safari, v bazéne, v žiarovke, stretnutie s myšou, obrátená miestnosť, vo väzení, ….atď.
Až sme prišli k simulácii prechodu cez vysoký most s nekonečne hlbokým dnom. Tu sa Matej zháčil: „Nepôjdem tam, bojím sa výšok.“ A naozaj sa spätil a neurobil ani krok vpred. Potom natiahol krk a keď videl ten „nekonečný“ obraz nadol a nahor, stiahol sa a nič. Povzbudzovali sme ho slovami: „Neboj sa. Budeme Ťa držať za ruku. Chyť sa ma a prejdeme to spolu.“ Nič. Išli sme cez most teda v trojici, Matej ju obišiel a prešli sme ďalej.
Pomaly idem do toho
Po chvíli prišiel Matej za mnou s vetou: „Idem skúsiť ten most! A idem tam sám.“ Nechala som ho, len som ho pozorovala. To mi nedalo. Pomaličky k nemu podišiel, chvíľu skúmal vchod a potom sa trasúcimi nohami krok po kroku posúval po moste a prechádzal ďalej.
Keď prešiel, natešene podskočil a išiel skúmať inú časť iluzórneho domu. Potom opäť späť k tomu mostu. Zase ho raz, či dvakrát prešiel a pribehol naspäť k nám a k ďalšej ilúzii.
Takto to opakoval asi päťkrát, až prišiel ku mne a hovorí: „Mami, poď so mnou k tomu mostu. Ja Ti musím niečo ukázať.“ Keď sme k nemu prišli, kľakol si na kolená a hovorí: „Aha, pozri, tu je zrkadlo. A to vytvára ten obraz.“ „Áno, je to presne tak. Prišiel si na to sám?“ opýtala som sa ho. Vzrušene prikývol a žiadal si odo mňa fotoaparát, že sa tam ide vyfotiť ….ale sám.
Situácia sa opakovala pri podobnej atrakcii. Taktiež tam najskôr vstúpil veľmi obozretne držiac sa ma za nohavicu. Jeho trasúce sa nohy som zreteľne cítila. A po niekoľkých pokusoch so mnou a ešte ďalších samotných pokusoch sa natoľko odvážil, že si urobil svoju vlastnú fotografiu a tiež zistil, že je to len zrkadlový odraz.
Aspoň to vyskúšaj
Bol to obohacujúci zážitok. Vidieť ho, ako prekonáva po malých krôčikoch svoj strach. Ako mu to nedalo – vrátiť sa a skúsiť to ešte raz. Až na ten asi piaty krát bol natoľko odvážny, že sa už mohol pohybovať v tej ilúzii sám a urobiť si aj fotografiu.
On to moje veľakrát vyslovené „aspoň to vyskúšaj“ tak hravo zvládol. A musel to urobiť celkom sám. Bez mojej a bez kohokoľvek pomoci. Nájsť v sebe tú guráž a krôčik po krôčiku prekonávať prekážku v podobe strachu z výšok. Či si dával nejaké otázky, to vôbec netuším. Či si hodil v hlave pomyselnou mincou a potom sa rozhodol, to neviem. Išiel jednoducho do akcie. Urobil to ukážkovo a možno ani sám nevie, koľkým z nás môže byť vzorom pri čomkoľvek, čo robíme počas dňa.
Nevytvoril si dlhý rad výhovoriek. Nepýtal sa, prečo sa to nedá. Nepýtal sa, prečo to nie je dobré urobiť práve teraz. Po malých krôčikoch sa približoval k tomu, aby prekonal prekážku v sebe a prešiel ten „hrozný“ most. Po akcii to sám zhodnotil: „Bola to super špica!“ Jeho široký úsmev a poskakovanie okolo nás boli toho jasným dôkazom.
Zase sa učím od detí
Kedy a kde som stratila túto vnútornú silu, aby som prekonávala strachy a obavy. Neviem. Možno som ho ani nikdy nemala. Teraz tu mám priamo pred očami pravý príklad – zažívam malé veľké pokroky a cibrenie sily osobnosti v priamom prenose a na veciach, ktoré tak zdanlivo nevyzerajú.
Matej má nadelené zdravej odvahy poriadny kus a verím, že mu to vydrží a bude sa to len zväčšovať. Že bude prekonávať prekážky a obavy z neúspechu s ľahkosťou. Má jej na rozdávanie aj na predávanie a ja si z nej dovolím tu a tam požičať, či odpozorovať jeho postup.
A aj keď si niekedy poviem, že jeho správanie je drzé, je to stále len moje hodnotenie a nazeranie na situáciu. Možno on by povedal, že ja sa rýchlo vzdávam alebo zbytočne premýšľam vtedy, keď treba ísť do akcie. Uvidíme, kam nás to naše vzájomné učenie sa zavedie.