Film, čo ma inšpiroval
Televízne programy veľmi nepozerám. Podľa mňa je to veľmi jednoduché a krátkozraké trávenie času. Aj keď sú dni a chvíle, keď podľahnem a nechám sa unášať príbehom filmu.
Niekoľko týždňov dozadu som preklikávala televízne programy s cieľom nájsť nejaký film, pri ktorom strávim večer len tak.
Zastavila som sa pri obraze známeho herca a sporadicky som film nechala bežať. A kupodivu príjemné prekvapenie! Ten film bol o spisovateľovi – alkoholikovi, ktorý skôr nechtiac ako chtiac našiel opäť svoju inšpiráciu a zmysel života.
Zaznela tam úžasná myšlienka o živote: „Keď sa Ti jedny dvere zatvoria, otvoria sa Ti iné dvere.“ O tom ale niekedy nabudúce.
Čo nevidíš na tejto ulici?
Ešte viac ma zaujala iná myšlienka, ktorá súvisela s rozvojom fantázie v našich životoch. Prišla mi vhod hlavne teraz, keď chcem odovzdať mojich chalanom to najlepšie pre ich ďalší život.
O čom bola tá myšlienka? Spisovateľ položil dievčaťu zo susedstva, ktoré sa chcelo naučiť písať príbehy, jednoduchú otázku: „Čo nevidíš na tejto ulici? Pozri sa a povedz mi, čo nevidíš na tejto ulici?“
Vo svete, keď máme technologické vymoženosti a virtuálnu realitu. Pre svet, keď rodičia často krát s tými najlepšími úmyslami uberajú deťom bezstarostné hry, snové videnia a vymýšľania príbehov.
Niekedy chceme, aby toho veľa zažili, spoznali, lebo sme to nemali my. Niekedy chceme, aby nám boli čím prv rovnocennými partnermi našich komunikácií a používali výrazy hodné školákov. Niekedy chceme, aby počúvali a dodržiavali nami nastavené pravidlá bez odpovede a pochopenia prečo? Niekedy chceme, aby sa prispôsobovali nášmu životnému snu a splnili ho za nás. Niekedy chceme, aby robili to, čo chceme my. Niekedy chceme, aby žili iné detstvo, ako sme mali my.
Ako to bolo u mňa?
Pri mojom prvom dieťati som mu chcela vyplniť každú minútu dňa. Venovať sa mu, vymýšľať aktivity a hry, trénovať také či onaké schopnosti. Postarať sa, aby stále napredoval.
Keď sa ma opýtal: „Mami, čo mám robiť? Ja sa nudím,“ brala som to ako ďalší podnet, že niečo treba vymyslieť alebo niečo podať, aby sa nuda zmenila na zmysluplné trávenie času. Aj som to tak robila. Vymenovala som mu hneď niekoľko aktivít, ktoré môže robiť. Vybalila ďalšiu hračku alebo predmet na rozvoj tvorivosti, len aby sa nenudil. Bola som jeho osobným plánovačom, animátorom, tvorcom trávenia času. Bola som tam vždy pre neho a stajlovala jeho mikrosvet v každej minúte.
Keď prišiel druhý syn, časopriestor pre prvého sa zmenšil. Začiatky boli náročné, lebo mám tie tiky pani „Dokonalej“ a nechcela som ho „zanedbávať“. Skúsenosť (vlastná aj cudzie podnety) ma naučila, že nič nezanedbávam. Že on má v sebe prirodzené tvorenie. Že si vie vymyslieť, predstaviť alebo len zreprodukovať akýkoľvek príbeh, či situáciu. Taktiež mi prišiel podnet, že „nudiť sa“, je pre dieťa niečo špeciálne, že vtedy má priestor byť sám so sebou a môžem mu to dopriať bez výčitiek svedomia.
Vzorce, ktoré som niekedy odpozorovala, správanie, ktoré som potláčala, lebo som chcela byť lepším rodičom, som nechala postupne vyprchať. Otvoril sa mi priestor pre pozorovanie a sprievodcovanie mojich malých tvorivých bytostí.
Ako sa to zmenilo?
Časom sa naše izby začali meniť na veľkolepé automobilové preteky, na hrôzostrašné bitkárske polia , na stále prebiehajúce boje nindžov, na pre mňa neidentifikovateľné stavby a stroje. Nechala som ich len byť a oni si vytvorili svoj malý svet hier, bytostí, príbehov jednoduchým nasledovaním toho, čo v ich izbe nie je. Heuréka, fantázii!
Jasne, že tu a tam počujem slovo: „nuda“. Mladší syn ho vyšperkoval na „nuda nudivá“. Ja však zostávam pokojná a nechávam, aby si tú nudu užívali, aj keď v skutočnosti je to skôr klišé a dokážu to len krátky okamih. Potom sa stávam tichým počúvačom príbehov a epizód zo života ich hrdinov a usmievam sa pri krátkych a výstižných komentároch typu: „Ja teraz naháňam zlým autom zlého zloducha.“ Inokedy si nechám vysvetliť, aký príbeh je prenesený na papier a preklápam v mysli náčrty do 3D sveta. Úplne najviac milujem slovo „akože“. Asi ho zaradím do svojej slovnej zásoby namiesto „možno“ alebo „snažím sa“.
Vitaj fantázia!
Ako sa vrátiť späť k odkazu z toho filmu, čo pohol mojím vnútrom? Ešte niekoľko dní som pri myšlienke na film cítila príjemné pocity, čo ma nútili usmiať sa. A nielen to. Začala som vidieť to, čo som nevidela. Tvoriť príbehy. Zahadzovať praktické a strohé hodnotenie. Prebúdzať driemajúcu fantáziu a dávať jej signály, že má ešte šancu – roztiahnuť svoju vládu a posunúť tú konzervu v mojom vnútri kdesi ďalej. Prekročiť staré haraburdo-myšlienky, laškovne na ne hodiť očkom a pohrávať sa s neokresanosťou tých, čo sa pomaličky rodia spod zabudnutej čapice.
Pozriem sa na našu záhradu a vidím cirkus úplne nových postáv, čo prežívajú svoje chvíle. Stromy, čo tu nikdy nerástli, ale mohli by. Zvieratá, ktoré sa preháňajú vlniacou sa trávou; vo vetre tancujúce koruny stromov a semená rastlín. Prechádzam sa bosky lúkou a počúvam rozhovory kvetín a rastlín , čo práve zažili. Som námetom, scenáristom, kameramanom aj režisérom v jednej osobe a veľmi veľmi ma to všetko baví. Vitaj, fantázia a buď tu čo najdlhšie!
Skúsme to teraz spoločne:
Čo nevidíte, keď sa pozriete von oknom?