ZO ŽIVOTA

Folklór je tradícia

Po roku opäť na Horedoliní 

Moje nadšenie a nádherné emócie, čo ma sprevádzali ešte niekoľko dní po festivale „Zdola Ponickýho mlyna“ v roku 2018, sa hneď premenili na plán, ísť opäť ďalší rok na túto ponickú prehliadku typických zvyklostí a tradícií.

Kroj som si narichtovala o čosi skôr, aj keď posledné úpravy a hlavne zháňanie kotúčky do kápky som si nechala na piatok pred festivalom. Prehrabala som všetky kúsky kroja, ktorý mám vo svojej zbierke a urobila niekoľko malých zámen. Zostala verná predstave – čím veselšie a žiarivejšie farby, tým lepšie.

A hlavne čepiec som vybrala „čerínsky“ ako znak mojej dedinskej príslušnosti. Sama pre seba som si hovorila: „Minulý rok si bola za Poničianku, tento rok pôjdeš za Čerinčianku.“

V sobotu som sa vyštafírovala spolu s manželom a poďme na festival plný farieb, krojov a oslavy zdedených a zachovávaných tradícií.

Síce s malým časovým oneskorením, ale predsa sme prišli na začiatok služieb Božích a…

A moja prvá otázka: „Prečo je tu tak málo ľudí? A prečo je tak málo ľudí v krojoch?“ Bolo to veľkosťou kostola, keďže minulý rok to bolo v katolíckom kostole a tento rok v evanjelickom? Alebo?  A potom prišla na jazyk druhá otázka: „A svadba nie je?“ Ach jaj, vôbec som si nevšimla program festivalu, len som si vytvorila vo svojej hlave očakávania pompéznosti a krásoty ponickej svadby ako začiatku festivalu.

Po ukončení služieb Božích sme sa zaradili do slávnostného sprievodu súborov a folklórnych skupín a vychutnávali si atmosféru mávajúcich a usmievajúcich sa pozorovateľov, či návštevníkov festivalu.

Keď je realita iná

Veľmi som sa na festival tešila, vytvorila si bublinku toho, aké to bolo minulý rok…a realita, ktorú som vnímala sa odklonila od toho, čo som prežívala v sobotné popoludnie.

Uvedomila som si, aké je ťažké splniť očakávania ľudí (a učím o tom na školeniach pre firmy a spoločnosti), aké sú očakávania ľudí rôzne. Ako si každý vytvorí ten svoj obraz a chce ho mať v takej podobe, ako si ho vytvoril. Aj o tomto som rozmýšľala počas festivalu a rozhovorov s mojimi starými známymi, čo som stretla na festivale.

Skúmala a zisťovala som, ako to vnímajú oni a ako prežívajú tento deň – či to boli účinkujúci, či to boli organizátori, či to boli návštevníci stáli alebo úplne noví.

Ako to vnímam ja

Som pozorovateľ, len sledujem a pozorujem, čo sa deje okolo mňa. Nehodnotím, neposudzujem.

Som žiak a učím sa už od mladého veku hľadať v každej veci, aktivite a človeku to dobré. A vždy nájdem niečo, čo si vezmem pre seba. Čo ma posunie ďalej a pomôže mi lepšie pochopiť druhých ľudí.

Ja viem, že je ťažké prekonať očakávania ľudí a robiť to jeden rok za druhým. Ja viem, že každý robí všetko najlepšie, ako vie. Ja viem, že každý robí chyby a cez chyby sa učí byť lepším. Ja viem, že keď je človek, ktorý robí istú prácu najlepšie, je dobré nechať ho to robiť aj ďalej. Ja viem, že naše správanie je niekedy  ovplyvnené naším temperamentom a inokedy by sme to urobili inak.

Ja pozorujem a vnímam. V mojom svete je „Zdola Ponickýho mlyna“ o Poničanoch a pre Poničanov. Len s aktívnou účasťou Poničanov všetkých vekových kategórií, či už počas príprav alebo samotnej realizácie festivalu, bude z neho dýchať a šíriť sa emócia ponickej uveriteľnosti.

Je festivalom nielen pre tých skôr narodených, ale hlavne pre tých, čo prídu po nás, aby sa v budúcnosti nezabudlo, ako  na tých Ponikách bývalo veselo, spevavo a hrdo.

Folklór je tradícia

Moje emócie boli tento rok iné ako minulý rok. Ale tá vnútorná spokojnosť, že som sa aspoň na jeden deň stala súčasťou odkazu dedovizne,  je pre mňa dôležitá a v mojom svete som stále hrdou Poničiankou.

A v tom mojom svete platí tiež toto:

Folklór je tradícia,

Folklór je vášeň,

Folklór je odkaz dedovizne,

Folklór spája rodiny, spája susedov, je znakov príslušnosti k istému kraju, či dedine a tým spája spoločenstvá…a v tom je to čaro folklóru.