„Pôjdeme v nedeľu na ten detský sparťanský beh. Podľa toho, čo mi povedal jeden z organizátorov, to bude poriadna zábava pre deti. Aktivity v blate, v pene a podobne,“ povedal manžel v piatok popoludní.
Ja, totálny športový antitalent, som len prekrútila očami, čo to zase vymýšľa za adrenalínové aktivity pre tie naše ratolesti.
„A nezabudni im pribaliť náhradné oblečenie, budú ho potrebovať,“ to bola ešte inštrukcia predtým, ako sme vyrazili za ďalším prázdninovým dobrodružstvom. Sama som cítila akési neurčité emócie, čo sa preháňali mojou mysľou.
Ako to riešim ja?
Ako „správny“ povzbudzujúci rodič som pri registrácii rozdávala motivačné reči a podnety, aby chalani prejavili nadšenie. Jakub sa v tichosti držal manžela, Matej sa ma pýtal rôzne zvedavé otázky, ale mojou najčastejšou odpoveďou bolo „neviem“, keďže som fakt nevedela, o čo konkrétne pôjde.
Sama nemám rada situácie, keď som akože mimo obraz a nemám dobrú informačnú základňu. Chalani hlasne nadiktovali svoje mená pri registrácii, prevzali si štartovné čísla a registračné balíčky. Mateja najviac zaujímal sladený nápoj, ktorý dostal a rozhodol sa, že štartovné číslo si dá na seba, až keď ho bude naozaj potrebovať, čo ešte podľa neho nebola tá pravá chvíľa. Zhliadnuc okolo nás sa to hemžilo mladšími aj staršími naspídovanými deťmi chystajúcimi sa na sparťanské preteky a našli sa aj oveľa viac nabudení rodičia.
Uvoľnená rozcvička
Naťahovaný čas registrácie viac znervózňoval mňa ako moje deti, ktoré si krátili čas vymýšľaním rôznych pestiev, len aby dočkali okamih, keď sa začnú preteky. Matej párkrát prišiel s otázkou: „Kedy to už začne?“
Pár minút po plánovanom začiatku sa mikrofónu ujal hlavný organizátor a začal asi 100 detí zvolávať na krátku rozcvičku pred samotnými pretekmi. Jeho slová a veľmi dobrá energia, ktorá z neho išla, upokojila moje obavy z neznámeho a uvoľnene som sledovala, ako celý ten zhluk detí dáva do pohybu a nadväzuje s nimi puto. Naši chalani sa rozcvičovali veľmi zodpovedne a opakovali všetky cviky a skoky.
Ideme na štart
Pri rozdelení do vekových kategórií sa Matej držal hneď vedľa hlavného moderátora a cez ten zhluk detí a sprevádzajúcich dospelých mi zakričal: „Už ideme bežať, mami.“ Jakub sa tiež zaradil do svojej skupiny a nasledoval svojich vedúcich.
Áno, nechávam svoje deti, jednať a rozhodovať za seba v situáciách, v ktorých je to možné. Nechávam ich prejaviť sa, aj keď mám vnútorné nutkanie ísť za nimi a pomáhať im. Dá mi to zabrať, neísť a nechať to na nich. Spolieham sa na nich, že si svoju vec vyriešia tak, ako to chcú oni. Vo vnútri občas cítim nepokoj a otáznik, či je to správne, ale to sú moje obavy, nie ich. Nechávam ich pocítiť, že sú zodpovední za svoje slová. Nechávam ich prekračovať svoju zónu komfortu.
Keď som videla, ako sa Matej prediera, aby bol medzi prvými, čo budú štartovať a potom neskôr, ako Jakub v tichosti čaká, kým na neho príde rad, bola som spokojná. Sú rozdielni a sú to im vlastné rozdielne reakcie na okolnosti, ktoré sa im postavia do cesty.
Ako to skončilo?
Matej sa zabudol, s prepáčením za výraz, predtým vycikať, takže si musel dať krátku prestávku hneď po štarte. A potom zaradil poriadnu rýchlosť a s asistenciou manžela prebehol, preliezol a preskákal celú trať. Najpodstatnejšie po príchode do cieľa bolo, umyť si zablatené ruky a zjesť medailu.
Jakub statočne odmietol ponúknutú tatinovu pomoc a popasoval sa s celou trasou po svojom – podľa stanovených pravidiel, podľa presných inštrukcií organizátorov a každú disciplínu absolvoval veľmi zodpovedne. Jasne, že môj manžel to nevydržal a celú trať ho povzbudzoval. Pri prebehnutí cieľom dal obidva palce hore, čo bolo pre mňa signálom, že je všetko v poriadku. Jeho jednoduché zhodnotenie: „Páčilo sa mi to!“ a neskoršie otázky: „Prečo sa to volá sparťanský beh? A kto sú Sparťania?“ hovorili za všetko. Určite už bude doma skúmať a hľadať infos o Sparťanoch.
Špinaví, mokrí, zablatení – nový podnet, nový zážitok, ďalšie prekročenie svojho komfortu a získanie novej skúsenosti. Aj o tom je moje smerovanie výchovy. Dať im impulzy, trošku ich navigovať, pomôcť, ak o to požiadajú, ale nechať ich, aby si to vyskúšali sami. Držať sa trochu v úzadí, nedávať rady, nepoučovať, nechať priestor na prežitie situácie po svojom.
Moje pochopenie
Len stále akosi nechápem, že mám doma dve malé stvorenia, čo majú v sebe mužskú energiu a potrebujú aktivity, ktoré sú ďaleko vzdialené tým mojím – ženským. To ma potom tak prekvapí, že sa mi chce revať, že sa mi chce smiať, že sa mi chce chváliť ich, ako to jednoducho povedané „dajú“.
To je niečo ďalšie, čo sa učím ja.
