ZO ŽIVOTA

Čítame

Knihy tvoria dôležitú súčasť môjho života od detstva. Od doby, keď som sa naučila čítať. Ako dieťa som nebola žiadny športový aktivista. A ak sa niektoré deti mohli voľne pohybovať po dedine a hrať sa s rovesníkmi alebo s deťmi zo susedstva, ja som nesmela ísť za bránu nášho domu. Vďaka tomu som mala veľký priestor, ako tento čas venovať iným aktivitám a medzi tie patrili práve knihy.

Prázdniny a voľné dni ponorená do príbehov a dobrodružstiev knižných hrdinov – to boli dni, ako si spomínam. Čítala som vo svojej izbe, v kuchyni, keď starká varila obed a tiež na dvore počas slnečných letných dní. Prežila som všetky možné dobrodružstvá – z povinnej literatúry; z toho, čom som si priniesla z knižnice; z toho, čo čítal môj ocino.

Čítam po ocovi

Tú vášeň pre knihy som zdedila po Mrázovskej famílii. Môj ocino čítal všetko, čo mu prišlo pod ruku. Keď začal niečo čítať, zahryzol sa do toho a neprestal, kým knihu nedočítal – do neskorej noci. Jeho srdcovky boli a sú kovbojky a krátke príbehy z divokého západu, ktoré už čítal opakovane viac krát. Police v obývačkovej stene sú naplnené knihami v dvoch radoch, aby sa všetky zmestili. Keď sme robili veľké upratovanie, strávili sme minimálne dve hodiny s ich vyberaním a znovu ukladaním do políc.

Ani neviem, či je to vášeň alebo už vybudovaný zvyk, že mám stále niečo rozčítané – pre mňa odbornú literatúru, beletriu alebo detskú knihu, čo čítame spolu s chalanmi. Prirodzene sú knihy, ktoré mám v knižnici, ale ešte som ich nečítala. Oni si na ten svoj čas počkajú.

Čo je na samom vrchole mojej knižnej obľúbenosti? Už niekoľko rokov tam tróni “Sto rokov samoty” od Gabriela Garciu Marqueza. Tú knihu som čítala s otvorenými ústami a nevychádzala som z úžasu niekoľko dní po jej prečítaní. Samozrejme, tento kúsok má svoje miesto v našej knižnici.

Čítam deťom

Keď sa narodil Jakub, už ako maličkému bábätku som mu čítala nahlas a každý deň. Aby počúval môj hlas, aby počúval príbehy, aby vnímal tie slová a vety v knihách, čo vytvárajú príbeh. Keď mal asi 2 roky, čítanie sa pre neho stalo bežnou súčasťou dňa a jeho prvé detské knižky boli tak veľmi obchytané a poohýbané, ako by ich zdedil ešte od nás. Čítanie na dobrú noc sa stalo pekným zvykom. Keď som nečítala ja, čítal mu manžel, až sa stalo, že niektoré krátke rozprávky poznal úplne naspamäť a mohol ich predčítavať sám. To isté sme opakovali aj pri mladšom potomkovi.

Večerné čítanie stále trvá a už sa striedame v čítaní traja – ja, manžel a Jakub. On sa dokonca naučil čítať sám, keď mal 5 rokov. Pre nás je to zároveň čas, keď akoby „uzatvárame“ spoločne deň, ktorý sme prežili každý vo vlastnom svete.

Do mojej zbierky zážitkov s čítaním pribudol pred niekoľkými mesiacmi ďalší – čítanie v triede pre Jakubových spolužiakov (aktivita rodičov počas mesiaca marca – mesiaca knihy). Atmosféra tej jednej hodiny strávenej s deťmi bola čarovná – všetci počúvali s otvorenými ústami, prikyvovali, prežívali príbehy s hlavnými postavami, reálne ukazovali, čo sa odohrávalo v knihe, vnímavo reagovali na otázky a krásne dopĺňali atmosféru príbehov plynúcich v knihe. Verím, že aj pre nich to bol rovnako obohacujúci zážitok a príjemný pocit, ktorý ma hrial pri srdci, keď som odchádzala z ich triedy späť k pracovným povinnostiam.

Verím, že lásku k čítaniu a odkrývanie príbehov zachovám u mojich chalanov a čítanie sa stane jednou z obľúbených aktivít ich života.

Prečo čítam?

Čo som sa tiež dozvedela z kníh? Ak máš akýkoľvek otáznik, ak rozmýšľaš nad akoukoľvek vecou, stačí siahnuť po tej správnej knihe a nájsť odpoveď alebo riešenie. Mnohými vecami a situáciami, ktoré stretli nás, prechádzali aj ľudia pred nami a sú niekde zaznamenané. Je to jednoduché – nájsť tú správnu knihu a riešenie pre nás ukryté priamo v nej.

Prečo píšem?

A preto píšem príbehy, ktoré budú tvoriť jeden celok a moje múdrosti, poznania a zážitkovo obohatia život niekoho iného, kto si ich nájde v pravej chvíli. Posuniem to, čo knihy dali mne, niekomu ďalšiemu.

Ak vám aspoň jedna písačka vyčarí úsmev na tvári, pozdvihne náladu, zvraští čelo do vrásky starostí, poklepete si po čele, o čom to točí?, prebudí škriatka zvedavosti, pokýva hlavou na znak súhlasu alebo nesúhlasu, vzbudí zrnko hnevu, nájde pochopenie, či vyvolá akúkoľvek inú emóciu, bude to pre mňa tým pravým odkazom, že som svoj zámer naplnila.

Verte, či nie, mne to jednoducho robí dobre…hreje ma pri srdci a to teplo je obohacujúce.