Sedela som u kaderníčky v kresle, hlava napatlaná novou farbou, polhodina času predo mnou. V ruke kniha, ktorú beriem všade so sebou (lebo, čo keď by bola príležitosť, či voľná chvíľa čakania, aby som mala, čo robiť). Začítaná do príbehu som na chvíľu spozornela a započúvala sa do konverzácie kaderníčky s klientkou. Nezvyknem načúvať cudzím rozhovorom, ale niekedy sa okolo mihne myšlienka, ktorú aj keď nechcem, počujem a strhne moju pozornosť.
Tá pani rozprávala svoj príbeh a povedala vetu, ktorá mi cinkla do ucha, odtrhla moju pozornosť od knihy, preniesla sa až do mojej mysle a tu zakotvila – jednoduchá, prostá veta veľkej hodnoty: „Dôležité je to, čo v živote zažiješ.“
Započula som tú vetu, lebo je mi blízka. Vytiahla som si zápisník všehochutí a rýchlo som ju tam načmárala. Lebo aj ja stále bažím po nových zážitkov, po nových objavoch, po nových príbehoch. Lebo aj ja svoj život smerujem k zážitkom. A viem, že nie som sama. Že mnohí máme rovnaké vnútorné šípky, ktoré nás smerujú vpred a ďalej.
Malé veci života
A nemusia to byť len veľké a prelomové veci, čo zmenia naše smerovanie. Ale aj malé a šteklivé udalosti, čo posúvajú naše vnútorné hranice, naše poznanie seba a sveta.
Je čas objavovania a zvýšeného cestovania vďaka prázdninám a zaužívanému času dovoleniek. A mne sa táto veta opäť pripomenula.
Kedysi som v jednom románe čítala výpoveď hlavného hrdinu, že radšej prežije jeden obrovský citmi naplnený zážitok a potom zvyšok života môže prežívať aj tie maličké a nepodstatné situácie. Ja vnímam práve silu a hodnotu „malých“ okamihov a mini situácií, čo tvoria naše bytie a podpichujú nás v správnom rozhodovacom bode.
Pomaly zisťujem, že môj život obohacuje aj to, keď som „len“ pozorovateľ. Pozorujem letkom ľudí okolo seba, pozorujem ich konverzácie a správanie počas nich. Mám pocit, že niektorí ľudia chcú byť pozorovaní a svoje správanie smerujú k tomu, aby strhávali pozornosť nezvaného publika na seba.
Keď sedím na terase doma, pozorujem záhradu, stromy, kríky. Keď sedím na terase v meste, či lavičke v parku, pozorujem všetko okolo – ľudí, prírodu, dianie. Nemusím rozprávať, stačí ticho sedieť a vnímať tú spleť slov, zvukov a pazvukov. Vytvorí sa nádherná zmes toho všetkého a je to zážitok.
Nie „Prečo?“
Nekladiem si otázky: Prečo? Prečo to robí takto? Prečo to povedal? Prečo je to tak? V tej chvíli nemám potrebu niečo a niekoho pochopiť. Nechávam to všetko ísť okolo mňa a ja som len tichý pozorovateľ…a predsa sa učím chápať. Čakám na emócie, čo ku mne prídu a aj tie nechávam ísť cezo mňa ďalej. V tom momente nepotrebujem mať čokoľvek pod kontrolou a nechávam ten film bežať pred mojimi očami.
Viem, že slovo stereotyp je mi cudzie – veď v každom okamihu sa odohrá iný príbeh, iná udalosť , čo poznačí niť života. Nekonečné množstvo epizód priam hýriacich novosťou. Ak poviem, že je to stereotypné, asi už strácam schopnosť dobrého pozorovateľa, čo nechce vnímať rozmanitosť a len si to šinie po priamke vpred kdesi do diaľky.
Detské zážitkovo
Matej a Jakub si práve vytiahli po pár mesiacoch autodráhy a malé autíčka. Vymysleli si, že budú púšťať autíčka po dráhe (to bude robiť Jakub), a keď niektoré autíčko neprejde celú dráhu, pôjde do servisu na opravu (to bude robiť Matej). Čo to som chystala v kuchyni. V pravidelných intervaloch som započula zvuk spustenia autodráhy, rachot autíčka, ako prechádza cez dráhu a potom to, ako pristálo na podlahe. Jakub rozhodoval: „Toto prešlo, toto neprešlo.“
Matej tie, čo neprešli, zbieral a ukladal ich do fingovaného poschodového autoservisu. Potom si dohodli niekoľko zmien v pravidlách hry, teda Jakub ich oznámil Matejovi a hra pokračovala ďalej. Po chvíli Mateja upútalo niečo iné alebo len potreboval zmeniť aktivitu, a tak odišiel od autoservisu. Jakub sa chcel ďalej hrať ním zadirigovanú hru a tak zavelil Matejovi: „Poď ich dávať do servisu!“
To už som sedela na gauči a pozorovala ich, keď Matej spontánne a veľmi naozajsky zareagoval s rukami vystretými dohora:“ Veď vidíš, že ich už nemám, kde dávať. Všetko je plné.“
A povedal to s takým uveriteľným akcentom a intonáciou, akoby bol ten hlavný prijímací technik v autoservise. Jediné čo – chýbal mu ten monterkový mondúr. Tá jeho reakcia ma dobre pobavila a rozosmiala.
Zážitkovo v nás
Je to len hra alebo je to zážitkovo, ktoré si vedia vytvoriť a prežívajú skoro pravé emócie a udalosti?
Nájdime si svoje zážitkovo a nechávajme sa strhávať opojnými a čarovnými udalosťami bežných dní.
Lebo – je dôležité, čo v živote zažiješ. To má pre mňa ten pravý zmysel.