„Vezmi si z toho koláča ešte, lebo tu obschne,“ vyzýva ma starká a odokryje tvarožník prikrytý utierkou. Je nedeľné popoludnie. Príjemný letný deň, slnko vyhrieva dom, dvor, záhradu. Vo vzduchu počuť lietať muchy (lapkár leží na stole), včely, tu a tam pozorujem let motýľov, čo šantia na streche.
Je nedeľa. Sedíme na podstene, na stole nedeľný koláč, starká v ruke spevník a modlí sa. Ja som práve odvrátila zrak z rozčítaného článku v časopise a len tak som pohľadom prešla po dvore. Vo vzduchu cítiť ticho a pokoj.
Keď sa starká pomodlí, vtiahne nás do rozhovoru alebo zostane ticho sedieť a pozorovať dianie okolo seba. Pridá sa aj starký, ktorý väčšinou trávi čas v záhrade alebo na lúkach. No v nedeľu si k nám prisadne, rozprestrie týždeň staré noviny a začíta sa do nich. Sedíme na podstene.
„Nedeľa je deň odpočinku a vtedy sa nerobí nič,“ hovorievali moje staré mamy a my sme to naozaj dodržiavali.
Od skorého rána bolo v kuchyni rušno, aby sa prichystal obed načas a stihli sme navštíviť nedeľné služby Božie. Vždy sa varil vývar so zeleninou zo záhrady. Voňala ním celá kuchyňa, aj časť dvora. Kuchta si pokojne odfukovala na sporáku a pripravovala ďalšiu voňavú dobrotu. Nedeľný koláč – tak to bol mrežkár, tvarožník, makovník alebo buchty s lekvárom. K nedeľnému obedu sme si sadali celá rodina, čo sa cez týždeň stalo málokedy. Keď sa spratalo zo stola a umyl riad, prišlo oddychové popoludnie. Čas pre rozprávanie, počúvanie, čítanie alebo krátku prechádzku v prírode. Sladké nič nerobenie prerušené len nevyhnutnou obsluhou domácich zvierat.
Moja starká v nedeľu nechodila ani do poľa, ani do záhrady okopávať, či trhať burinu. V lete sme najviac tak hrabali záhradu alebo lúku, lebo to nemohlo počkať do pondelka. Nedeľa bola časom pokoja a oddychu.
„A čo môžem robiť v nedeľu?“ pýtala som sa tu a tam starkej v mojej dievčenskej roztopaši a aby som ju trochu „podpichla“, „Môžem žehliť?“
„To môžeš, keď potrebuješ,“ odvetila starká, ale aj tak som cítila v jej tóne hlasu malú výčitku.
Podobne to u nás vyzeralo počas sviatkov, ktoré boli vyznačené v kalendári a aj tých cirkevných, čo v kalendári vyznačené neboli.
Ako starká hovorievala: „Držíme nedele aj sviatky.“
Vo mne to zostalo. Nedeľa aj sviatky sú pre mňa dni a čas, keď nerobím zhola nič z domácich prác alebo z pracovných povinností. Sú to dni, ktoré venujem sebe a rodine. Áno, boli obdobia školy a štúdia, keď som sa v nedeľu venovala domácim úlohám alebo drilovaniu na skúšky. Teraz patrí nedeľa výletom, prechádzkam, návštevám, posedeniam na terase s knihou v ruke, či rozvíjaním rozhovorov s rodinou.
Dovolila som sebe a mojej rodine mať deň, keď sa nič nemusí. Keď máme čas pre seba, pre zdieľanie našej vzájomnej prítomnosti a keď čas plynie popri nás a nechávame ho tak. Čas, keď mám voľnú myseľ a nechávam myšlienky prúdiť, ako chcú a nezaoberám sa ich obsahom. Tu a tam si nejakú dobrú myšlienku zapíšem, ale hlavu ňou už ďalej nezaťažujem.
Nedeľa je dňom oddychu a odpočinku. A ja nedeľu stále držím.