„Sledujem Tvoje príbehy. Keď mám čas, tak si ich prečítam. Sú také iné, ako tie bežné blablabla,“ povedal mi kamarát pri našom stretnutí po viac ako polroku.
„A dúfam, že napíšeš aj o nás,“ utrúsil pomedzi našu rozpravu ďalší kamarát. „To teda, že napíšem!“ povedala som mu rýchlosťou blesku.
Píšem, čo žijem – bol z jedných nápadov, čo som automaticky napísala na papier, keď som hľadala význam a zmysel mojich príbehov. Cinklo mi to v hlave a zapáčilo sa mi to. Myšlienka jednoduchá a pritom tak veľavravná. Môžem do nej skryť kohokoľvek v mojom okolí, keďže tých nádherných ľudí, ktorých mám okolo seba, je nespočítateľne veľa.
Tak napríklad, trieda Égečkárov alias spolužiakov zo strednej školy. Práve od nich prišiel podnet v tomto pomaturitnom období.
„A určite príď na chatu. Miesto sa nájde,“ poslala mi správu kamoška pred dvomi týždňami.
„Máme program ten víkend, ale nejako to dáme,“ odpísala som jej narýchlo.
A prišla som.
Chata, kde dávajú líšky dobrú noc (Doslova a naozajsky bola pri nás, keď sme sedeli večer pri ohni).
Miesto v srdci prírody, kde nie je žiadny signál. (Superski.)
Miesto, kde po ránu cítiť nefalšovanú vôňu lesa a po západe slnka počuť všetky lesné zvuky a pazvuky, čo prinášajú zimomriavky s otázkou: To bolo čo? (Fakt sú divné.)
Chata a miesto pravidelných ročných stretnutí a vybočenia zo stereotypu, kde sa stretáva partia ľudí, čo chcú spolu prežiť pár dní obklopených prírodou, urobiť zmenu v zabehnutom živote, nerešpektovať pravidlá hry spoločenskej etikety a len byť spolu. Prerozprávať sa cez tri dni, vyrozprávať sa z bežných vecí, dostať odpovede na všetečné otázky.
A práve túto partiu „starých“ Égečkárov mám tak normálne ľudsky a jednoducho a veľmo rada. Poznáme sa už viac ako dvadsať rokov a predsa mám pocit, že sme sa vôbec nezmenili. Vyrástli sme, dospeli, vyštudovali, máme rozličné pracovné skúsenosti, máme svoje rodiny, ale hlboko vnútri sme stále rovnakí. Naše osobnostné črty sa trochu otupili alebo rozvinuli, ale podstata zostala nezmenená. Sme stále tie isté zvedavé deti, čo sa stretli prvý školský deň v roku 1992 a začali spriadať svoj spoločný príbeh. Nie iba päťročný. Pre mnohých celoživotný. Akú silu majú takéto stretnutia, ako zmenia a ovplyvnia životy?
Dobre sa pobavím, keď sa vrátim späť do minulosti. Na tie časy „dôležitých“ puberťákov, čo si hľadali svoje miesto v triede, v priazni profesorov… a celkovo v živote (Ale to sme vtedy nevedeli). Ako sme chceli byť dospelákmi, presadzovať svoje názory cez hádky, škriepky, urážky a prudké výmeny názorov. Ako sme si dávali prezývky, aby sme boli zaujímavými, či aby sme si rypli do spolužiaka. Ako sme tvorili tábory a každú chvíľu sme sa premiestňovali a prejavovali sympatie k tomu alebo k tomu silnejšiemu a výrečnejšiemu členovi triedy. Ako sme prežívali prvé laškovania, flirtovania, či lásky. Ako sme z princípu zosmiešňovali vyjadrenia niektorých spolužiakov, buď preto, že to povedal on, aj keď to bolo pravdivé alebo preto, aby sme zaujali pozornosť toho, komu sme sa chceli páčiť a s kým byť zadobre. Ako…(každý má vlastné spomienky).
„Čo máš nové Anička?“ privítal ma kamoš, čo ma niekedy nenazval inak ako Mraznička Calex (no nie je to originálne?). Potom sa mi už ústa nezavreli okrem častí, keď som sa napchávala dobrotami, čo sme spoločne nachystali.
Je to zvedavosť? Je to potreba spolupatričnosti? Je to záujem o priateľov a ich rodiny?
Z každého kúsok a ešte – pocit, že ten záujem pri každej otázke je opravdický a nefalšovaný. Že pred sebou aj tak nič neskryjeme, lebo sa poznáme roky. Že si navzájom povieme, čo máme na jazyku, že nemusíme vyberať slová. Že spolu žartujeme, smejeme sa. Že sa neposudzujeme, neodsudzujeme, že sa berieme takí, akí sme. Že si na chvíľu dovolíme byť opäť tými deťmi v nás.
„A urobme ešte fotografiu našich detí. Bude to sranda porovnávať o niekoľko rokov,“ navrhla kamoška a hneď sme usádzali deti a snažili sa ich zaujať, aby sa zachytil ten pravý okamih.
Tak už ste v mojom príbehu, priatelia! Je mi s vami tak bohovsky príjemne – zábavne aj vážne, odvážne aj hanblivo, múdro aj pochabo… a pevne verím, že tých príbehov spolu „napíšeme“ ešte veľa.
Heslo tohtoročnej chatovice – „oranžové víno“. Mne fakt chutilo.
Fotografie: Darina „Dada“ Ostrolúcka – ďakujem krásne, kamoška!