Keď sme začali vyberať tému na Jakubkov ročníkový projekt, jednoznačný tip bol futbal. Je druhák na základnej škole. Téma projektu má byť pre dieťa zaujímavá a srdcu blízka.
Jakubko chodí na futbalové tréningy už viac ako 2 roky. Hovorí, že tam chce chodiť, že ho to baví aj napriek tomu, že ten poriadny futbalový drive a zanietenie nemá na takej úrovni, ako jeho kamaráti a spoluhráči.
Vybranú tému nadiktoval pani učiteľke a ona mu odporučila rozvinúť tému tak, aby tam vložil niečo vlastné a oživil projekt osobným prínosom. Úplne som s ňou súhlasila, lebo odpisovanie suchých textov a mierna úprava štylizácie skopírovaných viet z internetu nie je ani podľa mňa naplnením cieľa projektu.
Dali sme hlavy dokopy a vymysleli sme projekt, kde spojíme futbal ako hru s históriou futbalu v našej rodine. Totižto väčšina mužských príslušníkov našich rodín hrala alebo ešte hráva futbal, či už poloprofesionálne alebo vo voľnom čase. V momente sme vymenovali 12 mužov a chlapcov, pre ktorých je futbal záľuba. A projekt „Futbalisti v mojej rodine“ bol na svete. Vymysleli sme dotazník na získanie pár základných informácií a jednoduchý cieľ projektu – nájsť odpoveď na otázku: Ak by hrali všetci v jednom čase, vytvorili by jedno mužstvo?
Jakubkovi sa táto myšlienka veľmi páčila a hneď začal písať otázky dotazníka. Urobil si osnovu a po jej schválení začal na projekte pracovať. Bude tam analýza aj syntéza, hovorila som si pre seba a ani sama som ešte v tej chvíli netušila, kde nás ten projekt potiahne.
Počas návštev v rodinách sa ako prvý vypisoval dotazník. Rozpačité úsmevy a váhavé odpovede niektorých členov: „Kedy som to hrával futbal? Za aké tímy som hrával?“ Niektoré odpovede sa zbierali jednoducho, na niektoré sme čakali dlhšie. Navzájom sa porovnávali informácie a zbierali sa inšpirácie na odpovede. Prehrabávali sa rodinné fotoalbumy a hľadali tie najvhodnejšie fotografie. Jakub dostal aj povzbudivé slová od môjho krstného, že určite si chce pozrieť projekt, keď bude hotový.
Šesť mesiacov Jakub zbieral podklady, prepisoval texty, vyberal fotografie, podučil sa práce s počítačom až z toho vznikol desať stranový projekt. Niekedy to išlo ľahko, niekedy to chcelo veľa trpezlivosti pri prepisovaní textov a hľadaní písmen na klávesnici. Na záver si natrénoval prezentáciu – aj cez slzy a otázky, čo keď niečo zabudne alebo nepovie tak, ako by chcel.
Úprimne, aj ja som cítila napätie. Moja prvá skúsenosť s prezentáciu projektu pred publikom ľudí bola v omnoho vyššom veku.
Počas prezentácie mu asistoval môj brat ako aktívny hosť a súčasť prezentácie. Vymysleli sme mu aj malú autogramiádu. Malé rozpaky v úvode prezentácie sa u Jakuba premenili na iskričky v očiach, na hrdosť a túžbu pochváliť sa spolužiakom svojou prácou. Ako mi potom neskôr povedal: „Som spokojný s prezentáciou. Pani učiteľka povedala, že som to urobil veľmi dobre. Na školskú konferenciu nepôjdem, ale mne to nevadí.“
On si v tomto momente hodnotu jeho práce neuvedomuje, ale o pár rokov bude mať krásnu históriu mužskej časti rodiny a ich spoločnej vášne pre futbal.
Bez toho, aby sme to pri návrhu mali v úmysle, Jakubkov projekt spojil 12 futbalistov – 12 príbehov z minulosti, prítomnosti a verím, že aj v budúcnosti.
Jedným z podnetom, ktorý Jakubko počas tvorby projektu dostal, bol nápad, zorganizovať zápas do projektu zainteresovaných futbalistov. Určite nad touto myšlienkou ešte porozmýšľame. Teraz už má plnú hlavu toho, akú tému si vyberie pre projekt na budúci školský rok.
Tohtoročný projekt už zostane tým prvým – pre niekoho projektom o futbale, pre náš mikrosvet kronikou futbalistov v našej rodine.