Pred skoro 8 rokmi som sa stala mamou. Taká normálna a bežná vec – stať sa mamou. Snívajú o 
tom už malé dievčatká, pripravujú sa na túto úlohu už od malička, keď sa hrajú s bábikami a starajú sa o ne ako o bábätká. Aj tie naše rodové tradície a spôsob výchovy smerujú k tomu, že žena je predurčená byť matkou a priviesť na tento svet deti.
Pre mňa to taká normálna vec nebola. Po skončení vysokej školy som mala jasný „životný“ cieľ – nájsť si dobrú prácu, zaradiť sa vo firme a potom sa kúsok po kúsočku šplhať nahor po rebríčku hierarchie a budovaniu kariéry. Aj to tak na začiatku bolo. V mojom mikrosvete som bola úspešnou, pracovne vyťaženou ženou. Rodená Artemis – nezávislá na mužoch, dobre fungujúca v mužskom svete, súperiaca s chlapmi na spoločnom pracovnom poli.
A potom ma dostihol kamarát stereotyp a otázka, čo sa začala točiť v mojej hlave: Takto to má byť už navždy? Takto v jednom kole o tom istom? Mnohé veci sa mi zdali byť primitívne a zbytočné – na pracovných poradách som sa zrazu „bila“ za totálne blbosti a mnohé veci, ktoré sa diali v mojom živote mi dávali jasné signály, že čosi treba zmeniť . A potom mi to cvaklo: Dosť!
Urobila som rozhodnutie. Založiť si rodinu. Svoju vlastnú rodinu a zachovať pokračovanie nášho rodu.
Teraz som mamou – šťastnou a hrdou – už viac ako 7 rokov. Mám nové hodnoty, nové obzory, nových známych, nové životné skúsenosti, všetko je nové. Aj ja vo svojom vnútri som „nová“. Ďalšia časť môjho srdca už nepatrí mne, ale mojim 2 synčekom, ktorí mi ukázali inú podobu lásky – tak nekonečnej, obetavej, bojacej sa, ale hlavne milujúcej.
Môj život patrí mojim chalanom, ktorí mu dali nový rozmer. Priestor realizácie. A prinášajú mi stále čosi nové, nečakané, prekvapujúce, učenlivé. Vďaka nim prežívam opäť svoje detstvo.
Sú chvíle, keď mi tá „Artemis“ vo mne chýba. Keď sa mi cnie za nezávislosťou, za možnosťou ísť a robiť čokoľvek a kedykoľvek. Ale však sme ženy a máme v sebe viaceré aspekty a raz ten čas pre vlastnú realizáciu opäť príde.
Inokedy mám pocit, že sa vôbec nič nezmenilo. Že to má byť presne takto, ako sa to vyvinulo a ako to je.
Najdôležitejšie je, že mám vlastnú rodinu. Čo to pre mňa znamená?
Krásne to povedal môj Jakubko, keď mal 3 roky a čakali sme ďalší prírastok do rodiny:
„Ja budem brat,
Matej bude bábätko,
Tato bude tato,
Mama bude mama,
A to je naša rodina.“
Naša rodina, naše korene, generácie ľudí so svojimi osudmi, skúsenosťami, zážitkami a životmi.