Stretávam sa s priateľmi, organizujem posedenia, či už v kaviarni pri káve alebo doma na záhrade. Nadväzujem debaty na chatoch a pripomínam sa svojim známym, keď od nich dlhšie nemám správy. Keď som pár dní sama doma, bez osobnej debaty s niekým mimo našej domácnosti, nie som vo svojej koži.
Mám rada tie nezáväzné „plaudern“ pri kávičke alebo čajíku, rozprávanie o témach, ktoré ma zaujímajú a ktorými žijem. Som v tom flow prúdení, čo ma unáša v čase a bez kontroly. A prináša mi radosť a spokojnosť.
Keď som sa viac zamyslela nad týmto mojím správaním, našla som zrkadlo a niečo podobné v našej rodine:
Ako malé deti (ja aj sestra) – chodili sme vtedy vari do škôlky a možno základnej školy – sme poobedia a víkendy trávili väčšinou s prastarkou Macovie. Pokiaľ sme neboli u druhej starkej. Buď sme sa hrali pri nej v izbe, alebo jej asistovali pri varení, alebo sme pozorovali, ako vyšíva krivou ihlou, alebo sme jej boli za pätami, keď vyšla do záhrady.
Prastarká Macovie málokedy chodili von – za bránu domu. Možno tak do obchodu, ale inak bola stále doma. Ale sama nebola, lebo u nás to vtedy bývalo ako na rínku. Dennodenne sa u nás vystriedali aspoň tri žienky z dediny.
Brána sa u nás nezamykala. Tetky si podávali kľučku, alebo sa u nás nevediac o sebe stretli a viedli všakovaké rozhovory. Tetka Štefankovie, tetka Šimovie, tetka Koleničkovie, alebo kmotrička Zuza, alebo … Už si tie mená nepamätám, vtedy som ich poznala a viem, že to neboli ich skutočné priezviská, ale prímenia – tak, aby sa pri spomienke „per huba“ hneď vedelo, o koho ide.
Prišli, sadli si v izbe a už sa spustila rozprava. To a to som počula, to a to sa stalo. A vieš, čo urobil ten a ten? Krajšie slovo v slovenčine nenájdem, keď poviem, že klebetili. Trošku ma zarážalo, že aj keď sú kamarátky, oslovujú sa krstnými menami: Mara, Zuza, Anča. Žeby som ja mojej kamoške povedala Anča alebo Zuza?
Pri ich príchode sa prastarká nenechala rušiť pri vyšívaní. Maximálne zodvihla zrak „od rámu“, pozdravila sa a pokojne pokračovala vo svojej práci. Počúvala novinky, čo sa k nej priniesli, tu a tam pokrútila hlavou alebo prehodila slovo -dve. A aké občerstvenie? Nič – žiadna káva, čaj, či niečo iné, ako to teraz robíme my bežne.
Niekedy si prišli tetušky po radu, ktorú potrebovali k vyšívaniu krivou ihlou alebo čo-to požičať. Keď si povedali, čo potrebovali, zdvihli sa a odišli. Častokrát s dodatkom: „Veď, keď dačo, tak prídem zase. Nemám, čo takô na robote.“
Párkrát počas dňa vyšla starká Macovie na priedomie a vždy sa našiel niekto, kto šiel okolo. Keďže ľudia sa poznali, už aj začal rozhovor a pospomínalo sa všetko možné. Ešte aj teraz sa zamyslím nad tými otázkami, čo si navzájom vymieňali: „Vyzeráš?“, „Kde ideš?“, „Ideš?“, „Bola si?“ Krátka otázka, ktorá si ani nepýtala odpoveď, bolo to len také vyjadrenie, že sa navzájom navnímali. Ak niekto odpovedal, debata sa rozvinula. Ak nie, každý išiel svojou cestou.
Podvečer sa sedelo na lavičke u susedov a ďalšie rozhovory sa odvíjali tu. S tými, čo tu už sedeli, s tými, čo išli okolo a pristavili sa. Všetky informácie v dedine (či z okolitých dedín) sa takto postupne poposúvali medzi dedinčanov z hornýho konca do dolnýho a naopak.
Bola som tichým poslucháčom týchto debát. Ako malé deti sme nemohli vstúpiť do rozhovoru. Byť tam, ticho sedieť a nerozprávať, keď rozprávajú dospelí. Také boli pravidlá sedenia na priedomí.
Aj tak som tam bola – tichý poslucháč, čo navnímával všetky tie rozpravy a príbehy. Viem, že sa mi to páčilo. Že som tam spokojne sedela a iba načúvala.
Som rozprávač alebo som počúvač?
Som rozprávač alebo som počúvač? V tomto momente asi viac rozprávač a učím sa byť lepším počúvačom. Že stačí počúvať, sledovať, trochu pobádať a dozviem sa omnoho viac.
Nemám rada témy, ktoré sú všeobecné a len akýmsi prehadzovaním sena. Nerada rozprávam o počasí, o tom, čo kto počul alebo čítal v správach. Nerada rozdávam rady, lebo každý musí nájsť to správne riešenie pre seba sám. Nerada podnecujem k rozhodnutiu, lebo rozhodnutie je na každom z nás.
Zaujíma ma človek – čo cíti, čo vníma, čo robí, čo zažíva, čo sa skrýva v jeho vnútri. Čo mi chce povedať, čo mi chce odovzdať zo seba, a akým spôsobom sa vryť do môjho života.
Priveľa rozprávam? Skáčem do reči? Dávam otázky? Viete, koľko toho chcem povedať? A koľko chcem zistiť o svojom partnerovi rozhovoru, aby som ho lepšie pochopila? Aké je pre mňa ťažké hneď nevysloviť svoju myšlienku, ale počkať, kým príde rad na mňa? A som aj ticho, keď cítim, že rozprávať netreba.
Som rozprávač alebo som počúvač? Neviem…
Keď som v rozhovore, som vo svojom flow.