„Vieš o tom, že máš vo vlasoch nejaké kvety?“ opýtala sa ma kamarátka, keď sem sa stretli v obchode.
„Máš tu vo vlasoch nejaké zvädnuté kvety,“ a už mi známa, čo sme stretli na prechádzke mestom, rýchlo vyťahuje ten „plevel“ z vlasov. „Jáj, veď to tak má byť! Romantika. Čo nechápeš?“ povie na to jej priateľ.
„Aká krásna ozdoba!“ takto zareagovali známe na moju živú púpavu vo vlasoch, keď sme išli do divadla na Deň matiek.
To sú moje zážitky z posledných pár dní. V čom je pointa? Kde je pes zakopaný? –
Minulú jar mi Matej povedal: „Natrhám Ti veľa, veľa, veľa púpavy a Ty sa potom budeš veľmi tešiť!“
Môj malý gentleman slovo dodržal. Kedykoľvek sme vonku – v záhrade, na prechádzke, pri ceste – a zbadá akúkoľvek bylinu, či kvetinu, odtrhne ju a prinesie mi ju: „To je pre Teba! Daj si to do vlasov!“
Takže teraz nosím vo vlasoch živé kvety od výmyslu sveta – púpavy, sedmokrásky, nezábudky, ďatelinu, aj také, čo ani neviem pomenovať. Tu a tam ho musím krotiť: „Matej, to je nejaká burina, nie kvetina.“
Paradoxne, keď si d
ám do vlasov čelenku, čo mám urobenú z umelých kvietkov, môj Matej pokrúti hlavou a iba utrúsi: „Mami, daj si to dole!“
Dnes sme sa boli podvečer prejsť v dedine. Keď sme sa vracali, opäť mi natrhal v garáte pred domom nezábudky so sedmokráskami a ešte to doplnil konvalinkami zo záhradky. Som taká hrdá a taký krásny pocit ma hreje pri srdci. Kvety sú už aj v našej obývačke.
Z mojich chalanov raz vyrastú muži. Akí asi budú?
Ja si želám, aby to boli rozumní a pritom láskaví, rozvážni chlapi. Aby boli rozhľadení, tolerantní, aby mali tie správne široké lakte, aby držali hlavu hore a s vypnutou hruďou pristupovali ku všetkému, čo ich postretne.
Viem, že to záleží od toho, akú cestu im teraz ukážem ja, ako sa rozhodnem a budem ich viesť počas ich detských a mladíckych rokov. V kútiku duše verím, že to budú malí-veľkí gentlemani.
Keď ma nabudúce stretnete so živým kvetom vo vlasoch, je to dar od môjho mladšieho syna a ja mu s radosťou plním jeho priania.
A viem, že tým vzbudím pozornosť mnohých okoloidúcich. Možno sa pousmejú, možno si poklepú po čele, možno im pretí hlavou istá myšlienka – no a?
Pre mňa je to symbol tak veľkej a nekonečnej lásky, akú si len môžem najviac priať.
A aby Jakub nezostal nepovšimnutý – keď som si minule obzerala pred zrkadlom odrasty na mojich vlasoch a len tak povedala: „Zajtra už idem konečne ku kaderníčke.“ Jakub na to: „A potom už budeš krásna?“
