Jednou z tém, na ktorú si práve pripravujem prednášku, je téma komunikácie medzi ľuďmi. Sama sa prichytím pri tom, ako sa pousmejem, že aké „triviálne“ veci to chcem akože prednášať? Uvidíme, aká bude odozva od poslucháčov, keďže slovo komunikácia a komunikatívny je teraz „in“. A každý si ho vysvetľuje po svojom a pridáva mu ten svoj vlastný význam a spôsob chápania.
Jedna teória hovorí, že komunikácia je všetko – čo robíš, ako pôsobíš, ako sa správaš voči osobe, čo stojí oproti Tebe. S týmto výrokom plne súhlasím a dokonca si myslím, že ľudia okolo nás s nami neustále komunikujú, a to ani nemusia otvoriť ústa, či urobiť nejaký pohyb. Neustále nám vysielajú signály, ktoré my dešifrujeme podľa našich skúseností. Podľa toho, ako ich navnímame alebo aj podľa toho, ako nám to naše vnútro napovedá; ako sme na ne „naprogramovaní“.
Počuli ste už o aktívnom počúvaní? Ale čo tam? Aké aktívne počúvanie? Veď mám uši, tak predsa počujem a počúvam…
Minule som cestou do obchodu farbisto líčila manželovi príbeh, čo sa mi stal počas dňa. Samotný príbeh si už vôbec nepamätám, ale iné je dôležité. Matej sa ma držal za ruku a cupital vedľa nás. Rozprávam, rozprávam, zahĺbená do toho svojho príbehu a zrazu som si všimla, že manžel ma už nepočúva a venuje pozornosť svojmu telefónu. Tak som stíchla, že počkám, kým ma opäť začne vnímať. Po pár sekundách, čo ešte manžel riešil niečo dôležité v telefóne, sa ozval Matej s povzbudením: „Čo ďalej? Rozprávaj.“ Až vtedy spozornel manžel a s úsmevom hovorí: „Aspoň niekto Ťa počúva, však?“ To teda. Mám toho najúžasnejšieho poslucháča, akého si môžem priať.
Ja hovorím na prednáškach o aktívnom počúvaní. A malé dieťa to zvládne ľavou zadnou? Lebo sme to zabudli? Lebo nechceme? Pohrúžení do svojich vlastných svetov sme zabudli počúvať a vnímať signály svojho okolia?
Deti mi dávajú jasné signály. Deti sú tak veľmi vnímavé. Všimnú si čokoľvek, aj úplne malinkú vec, o ktorej som si myslela, že ich to vôbec nezaujíma. Alebo naopak poukážu na situáciu alebo vec, ktorú som ja sama nepovažovala za dôležitú pre povšimnutie. Často krát mi pripomenú niečo, čo som povedala v minulosti, síce v inom kontexte, ale oni si to prispôsobia práve danej situácií, ktorú prežívajú. Vtedy sa človek zarazí a začne premýšľať.
Stačí si všímať tieto signály a nechať sa nimi viesť. Viem, že aj ja niekedy nepočúvam ľudí okolo seba – to, čo mi chcú skutočne povedať. Mám dve uši a tie slová prejdú cezo mňa. Až keď sa niečo udeje, vráti ma to späť a cinkne mi do nosa – no jasne, veď si dostala signál. Ale nevenovala si mu pozornosť.
Stále si hovorím, počúvaj – počúvaj seba, počúvaj okolie a vnímaj odkazy signálov, ktoré k tebe prichádzajú. Sú tak jasné. No pre množstvo iných informácií a povrchnej snahy, zachytiť z toho, čo najviac, sa tá podstata kdesi rozplynie.
Hlavu hore. Mám dve vnímavé bytosti – moje deti, ktoré mi to stále pripomínajú a svojím spôsobom komunikácie dávajú krásne zrkadlo – všímaj si signály a nechaj sa nimi viesť. Veď je to tak jednoduché.
Včera som si lámala hlavu nad tým, že som kdesi podela, lepšie povedané vymazala, celý adresár s fotkami z dovolenky. „Jaaaaaaaaaj, tak ma to mrzí,“ hovorila som nahlas. „Zase som vymazala fotky z dovolenky.“ Niečo také som urobila už pred štyrmi rokmi a teraz opäť.
Jakub si písal domácu úlohu a len tak mimochodom utrúsil: „Mami, to predsa nevadí. Veď máš všetkých nás.“