Cítim sa sama. Samota a clivota ovláda moje srdce a ja neviem, čo robiť, čo povedať.
Veľa ľudí v mojom okolí – a ja som aj tak sama. Veľa slov, dlhočizné súvetia sa mi derú na jazyk a ja neviem – nemôžem podať ich ďalej ústami. Vzoprelo sa čosi vo mne a ja nechcem zraňovať, byť nepochopená, či nechtiac ublížiť.
Vravíte extrovert, ale to je len to, čo vám inokedy ukazujem. Ja len chcem, aby ste si mysleli, že som otvorená, že som spoločenská, že som milá. Skrývam svoje pravé ja, lebo sa bojím. Mám strach, že keď objavíte to moje pravé ja, nebudete ma mať radi. Prečo chcem, aby ste ma mali radi? Neviem.
Vravievali mi, musíš toto a musíš hento. Musíš byť dobrá a poslušná. Nemôžeš odvrávať, lebo to sa nepatrí. A čo zostalo v mojom vnútri?
Neistota, hodnotenie, posudzovanie a odsudzovanie samej seba podľa vymodelovanej predstavy ideálneho.
Som silná, som zodpovedná, som takmer dokonalá. Slová chvály mi robia dobre. Prečo je to tak? Prečo to potrebujem? Lebo …
Prečo sa tak stále ženiem po nových informáciách a nových princípoch? Prečo načítavam texty, o tom, ako byť lepšou, ako byť inou….neviem. STOP.
Prečo hľadám stále cestu, ako sa vám zapáčiť? Hlboko vo mne to stále je. Nebyť spokojná s tým, čo urobím, s tým, čo poviem, s tým, čo vytvorím. Hnať sa za dokonalosťou a perfektným výsledkom.
Do kedy ešte? Som vekom dospelá a vo mne je ustráchané dieťa, ktoré si myslí, že nie je dosť dobré, že niekomu nevyhovie, že nedostane ocenenie za seba.
Snáď raz nájdem v sebe tú silu, ako prekonať tú samotu, tú potrebu dokonalosti.
Raz sa budem mať rada bezpodmienečne – len preto, že som to ja. To, aká som, čo viem, čo chcem. Snáď to raz objavím a samota sa zmení na vnútorný pokoj a spokojnosť.