Prečo sa hrabeš stále v minulosti?
Keď som písala príbeh o tom, ako som sa stále motala v pätách za mojou prastarkou, dostala som otázku od mojej sestry:„Prečo sa hrabeš stále v minulosti? Ja si tieto veci nepamätám. Že si to vôbec pamätáš?“
Tá otázka ma zaskočila, zasiahla moje vnútro, ako keď niekto podrypne pokojné stoické ego svojou uštipačnosťou a už som počula len to slovo minulosť.
Prečo riešim minulosť? Prečo sa vraciam k veciam, ktoré som už prežila a majú zostať tam?
Je kopec rôznych teórií a motivačných textov o tom, ako je dôležité žiť tu a teraz. Ako si cvičiť a riadiť svoju opičku, ktorá nás chce posúvať do minulosti alebo do prítomnosti.
Moje seba hodnotenie a zažitý pocit – musíš byť dobrá, „pekná“, musíš sa ľuďom zapáčiť, musíš sa riadiť stanovenými pravidlami – sa zrazu zjavil. Zdrapil moje vnútro a opäť ma chcel praštiť spolu s otáznikmi, výčitkami a pochybnosťami niekam dole, aby som sa po kúskoch mohla zbierať a dostávať do „normálu“.
Hrklo vo mne
Hrklo vo mne ako v starých hodinách a cink. Začala som sa brániť. Sama pred sebou som začala sypať argumenty, prečo je to v poriadku, že sa hrám s minulosťou, prepájam ju so súčasnosťou, tu a tam preložím múdrosťou, ktorú som na svojej ceste postretla.
Píšem, lebo mi to robí dobre. Lebo som vtedy vo flow. Lebo neviem, ako plynie čas. Lebo, keď mám chvíľu čas, kdekoľvek a kedykoľvek sa v mojej hlave víria a splietajú príbehy.
Cinkne mi do nosa nejaká myšlienka alebo situácia a ja ju už spájam s niečím, čo sa stalo v minulosti – dávnejšej alebo aj tej mladšej. Kupodivu aj počas šoférovania, čo sa musím naozaj veľmi sústrediť, sa mi v mysli rozohrávajú všakovaké príbehy, situácie a prepojenia na múdre veci, čo som niekde čítala, počula alebo odpozorovala.
6 dôvodov prečo minulosť
A prečo minulosť? Keď som sa naozaj zamyslela, našla som tieto odpovede:
- lebo chcem pochopiť svoj rod a správanie generácií predo mnou,
- lebo si chcem tvoriť svoj svet,
- lebo chcem prijať svoju rodinu a jej členov takých, akými boli, akí sú a čo mi svojím správaním chceli odovzdať alebo odovzdali,
- lebo chtiac-nechtiac opakujem správanie mojich rodičov a starých rodičov a zmeniť ho môžem len jeho prijatím a poďakovaním,
- lebo chcem, aby moje deti zostali takými, akí sú a našli svoj priestor na spoznávanie, rozvíjanie a kreativitu,
- lebo chcem pomôcť niekomu inému (možno aj Tebe) nájsť odpoveď na dávno hľadanú otázku.
Sama som potrebovala, urobiť si v tom jasno. Sestrina otázka mi to len podsunula na riešenie.
Inšpirácie od iných
Kamarátka častokrát hovorí: „Toto sa mi nepáči. To som zažívala, keď som bola malá a už to nechcem.“ Ja verím, že má kopec úžasných zážitkov, ktoré prežila ako malé dieťa a rada ich opäť prežije so svojimi deťmi.
Práve mi padol zrak na knihu v knižnici a na jej obale čítam: „Tí, ktorí si nepripomínajú minulosť, sú odsúdení na jej opakovanie.“ (G. Santayana)
Keď pracuje abstraktno
A prečo vôbec riešim toto malé spochybnenie mojich vlastných činností a plánov?
Lebo som emotívny človek. Lebo mám srdce, ktoré tu a tam podľahne viac vplyvu rozumu a ide podľa „logiky“. Lebo priraďujem situáciám nálepky – dobrá, zlá, príjemná, nepríjemná, krásna, sprostá, trápna, …. Lebo naskočí program hodnotenia a posudzovania bez toho, aby som ho len dosledovala a poslala preč s ľahkosťou.
Každou chvíľkou sa učím. Po malých pidikrokoch sa posúvam ďalej a niekedy vnímam, že urobím aj krôčik späť. Je dobré, že to viem. Je dobré, že ma to niekedy odkloní od plánovaného priamočiara.
Lebo dostanem odpovede na otázky, ktoré ani neviem, že potrebujem vyriešiť, aby som sa posunula ďalej.
Dnes som nechala pracovať moje abstraktno. A kým Jakub študuje Lego katalóg s množstvom novým motívov, mne pod prstami vzniká tento text. Vďaka za námety, priatelia!