Dnes som si vyhradila chvíľku na čatovanie s kamoškou a keď sme prebrali klasické témy – deti, práca, chlapi – prišla chvíľa na filozofické úvahy a rozpletanie našich ženských duší.
Ona píše: „Včera tu boli klienti a keby si videla, ako sa s sebe správali? Skôr sa zamýšľam, kam sa vytrácajú ľudia.“
Ja píšem: „Myslíš ľudskosť v nás?“
Ona odpovedá: „Mne chýba u ľudí slušnosť, prosím, ďakujem, prepáč, pri rozhovore očný kontakt.“
Ja na to: „Neotvoríme kurz – návrat k slušnosti?“
Ona na to: „Keby si to všetci uvedomovali, boli by tie kurzy plné na ďalších 10 rokov. Ale mnoho ľudí si myslí, že sa takto správa slušne. Keby tam mali ísť povinne všetci, ktorých by sa to týkalo, máme nabité na 10 rokov. Keby sme to dali ako ponuku kurzu, nepríde nikto. Každý si myslí, že je slušný.“
Čo je pre mňa neslušné…
Zamyslela som sa a začala si v hlave prehrávať rôzne situácie, ktoré sa mi stali za posledných niekoľko dní:
- Učiteľka, čo nepozdraví svojho žiaka, len rodiča. A pritom vyžaduje, aby sa deti zdravili.
- Kuriér, čo priniesol objednaný tovar vo veľkej krabici a s výčitkou povedal mojej 78-ročnej tete, že si to má odniesť sama.
- Rodič, s ktorým sa každé ráno stretnem v škôlke, pozdravím sa mu a na odzdravenie ani nečakám. Nepríde. Taká je skúsenosť.
- Stará mama, ktorá podáva svojmu vnúčaťu sladkosť a namiesto „nech sa páči“, povie: „Na, tu máš.“
A aké sú naše reakcie na takéto správanie? Obrana, útok alebo zamrznutie? Sme k pôvodcom takéhoto správania milí a priateľskí, alebo im dáme pocítiť slovne, že takto teda nie! Alebo to nechávame tak. A prečo si nechávame toto správanie? Chceme mať pokoj? Nechceme sa niekoho dotknúť? Ako by reagoval zdravo asertívny človek?
Zdravý rozum, či ego nám našepkáva – povedz niečo. Nenechaj to tak. A my často krát podľa pravidiel našej vlastnej „slušnosti“ sklopíme zrak a nechávame to tak.
Aj fajn správanie som našla
Ale dobre, dobre našla som aj niekoľko pekných príkladov:
- Pán, čo mi natankuje na pumpe s úsmevom a prehodíme pár slov popritom.
- Pani pri pokladni v potravinách, ktorej mám podať 71 centov a ja jej vyberiem 7 centov a tvárim sa, že je všetko OK. Až po chvíli mi dopne, že to pokladníčke nepomôže.
Veľmi ma pobavili inštrukcie na jednom známom portáli, kde je okrem iného doporučené: „Pri komunikácii je dobré používať slovíčka „ďakujem a prosím“.“ Najprv sa pousmejem, že fajn nápad. A potom – to tu fakt musí byť napísané?
Som slušná, lebo…
Ja sa chcem k ľuďom správať slušne. Mám to mám v sebe vďaka výchove starých a prastarých mám a pravidiel správania, čo platili na dedine. Nehovorím, že všetky boli úplne v poriadku. Rokmi a skúsenosťou už viem filtrovať a vyberám si pravidlá a vzorce správania, ako sa chcem voči ostatným ľuďom správať. Je to vo mne. Mám ľudí rada. Aj keď medzi nami nezafunguje chémia. Zablikajú mi staré známe pravidlá slušného správania.
Jakub mi dnes ráno hovorí: „Mami, minule keď som bol ráno u zubárky a prišiel som neskôr do školy, tak mi pani upratovačka na chodbe povedala, že kde som bol doteraz.“ A ja mu na to: „Mal si jej povedať, že čo ju do toho!“ Aj mne niekedy pretlačí paru. O to viac, keď vnímam „neslušné“ správanie voči deťom v zariadeniach, kde majú ísť príkladom.
Čo tým chcem povedať?
Že hľadám pravú nefalšovanú prirodzenú ľudskosť a človečinu. Že naozaj stačia malé krôčiky pre iné správanie. Že zaradiť do slovníka prosím a ďakujem urobí hneď niekoľko zmien. A možno stačí jeden úsmev, pohľad na toho druhého, pokývanie hlavy a pozdrav.
Stačí začať od seba. Lebo aj tí okolo nás sú často krát len zrkadlom nás samých a nášho vnútorného naladenia v danej chvíli.
Otvorím ten kurz slušného správania? Alebo ho radšej nazveme asertivita a emočná inteligencia? Kto sa prihlási?