Ako opísať náš Štedrý deň? – Deň, keď sa dejú zázraky v podobe darčekov, čo prinesie Ježiško; deň, keď sa začínajú najkrajšie sviatky roka; deň, keď vrcholia všetky predvianočné prípravy a gazdinky sa ani na sekundu nezastavia?
Rozmýšľam, premýšľam, ako to poňať inak. Ako iným spôsobom priblížiť, aby to bola tá pravá atmosféra nášho Štedrého dňa. Viem, že so všetkými činnosťami, aktivitami a nuansami Štedrého dňa to bude vždy ten výnimočný – náš Štedrý deň. No i tak ho chcem opísať skutočne po našom.
A zrazu Jakub zahlási: „Mami, prečo nosí Ježiško darčeky, keď sme v kostole na Štedrý deň?“
A mám to. To „chodenie do kostola“ na Štedrý deň je pre nás niečo výnimočné a spája naše generácie.
Ako to začalo
Za túto tradíciu vďačím mojej prastarkej Macovie. Ona nás popoháňala na Štedrý deň do kostola ešte predtým, ako sme si všetci sadli k štedrovečernému stolu. Keď sme boli deti, mali sme motiváciu, lebo v kostole sa rozdávali aj balíčky plné sladkostí. No to nie je to pravé, čo si pamätám.
To podstatné je v tej atmosfére – pod rúškom večera slávnostne oblečení dedinčania kráčajú vŕzgajúcim snehom do kostola. Všade je veľa ľudí. Niektorých stretávam len v tento deň v kostole.
„Treba sa už chystať. Ešte zapálime sviečky v cintoríne a aby sme mali kde sedieť,“ takto nás pobádala prastarká hneď ako prvýkrát zvon zvolával ľudí do kostola. A išli sme – ja a prastarká. Trochu sme postáli v cintoríne, podiškurovali s okoloidúcimi.
„Pôjdeme ta, napredok, do našej lavici,“ povedala prastarká. Ľudí už bolo vo vnútri dosť a aj som sa trochu hanbila, prejsť celým kostolom naprieč, keď máte pocit, že celý „kostol“ na vás upiera zrak a sleduje každý krok. Inokedy bolo v kostole ticho a počuli ste každý pohyb, no v tento deň sa to dalo prirovnať ku včeliemu úľu. Ľudia vchádzali, zdravili sa, priali si pekné sviatky, sadali do vŕzgajúcich lavíc, tlačili sa vedľa seba, lebo miest bolo málo. Kým sa v kostole nekúrilo, bola to výhoda, že sme sa takto navzájom natlačení v laviciach aj zohrievali.
Keď farár začal služby Božie, ten súzvuk všetkých hlasov bol ohromujúci a mala som pocit, že všetci spievajú omnoho hlasnejšie ako zvyčajne. Nezvyčajný šum a ruch sprevádzal celé služby Božie. Tu a tam bolo počuť detský plač alebo smiech či deti prebiehajúce z jednej strany kostola na druhú podľa toho, kto z rodiny upútal ich pozornosť. A to všetko sa zrazu tolerovalo. Liturgia ani nemusela byť slávnostná, ten deň ju na to predurčoval a znela pompézne. Mohutne sa niesla celým kostolom, pritom srdečne a ligotavo cez množstvo svetiel a lustrov.
Súčasťou služieb Božích bolo aj vystúpenie detí. Veľakrát som ho absolvovala aj ja – bez vetrovky alebo kabáta som poctivo zdržala zimu a chlad kostola, len aby bolo vidieť novú blúzku či pulóver.
Po skončení služieb Božích sme sa všetci pobrali domov, niekedy skôr šúchajúc sa po udupanom snehu ako idúcky. Držali sme sa popod pazuchy a pomaličky cupkali vedľa seba k štedrej večeri a domácej slávnostnej atmosfére.
Jeden rok som zobrala do kostola aj svojho mladšieho brata – ja som mala vtedy asi 13 rokov, on mal 3 roky. Nahovorila som ho práve na ten balíček cukroviniek, čo môže dostať v kostole. Sedeli sme v lavici s mojou druhou prastarkou Marčinovie. Asi po 15 minútach chcel ísť domov. Jasne, že nemohol, veď to sa nepatrilo. Začal plakať. Ja som ho chcela upokojiť a prehovoriť. Jediné, čo som dosiahla, bolo, že sa zošuchol z lavice dolu a tam kľučal a trucoval zvyšok služieb Božích. Keď sme už konečne odchádzali z kostola, začala som sa poriadne smiať, lebo Milan mal celú tvár čiernu od špinavej podlahy, ako si striedavo dával ruky na podlahu a utieral slzy z očí. Viac už so mnou do kostola nešiel.
Ako to pokračovalo
V tradícii sme potom pokračovali spolu so sestrou. Na Štedrý deň už o nejakej tretej poobede sme sa začali fintiť do kostola. Vytiahli sme kabáty, krásne farebné hodvábne šále a rukavice. Čiapky nie, však kto by nosil čiapku do kostola, to by sme si mohli pokaziť účesy. A takto vyštafírované a per pazúch sme sa poberali dolu „kopčokom“, často krát vŕzgajúcim snehom a navzájom sa pridržiavajúc, keď jednu alebo druhú pošmyklo na klzkom snehu. Smiali sme sa a rozprávali, ako to asi bude tento rok vyzerať v kostole. A keď do toho ešte snežilo, romantická atmosféra Vianoc sa dala naozaj krájať.
Aj sviečky sme boli zapáliť v cintoríne, aj sme sa pozdravili so všetkými známymi. Niektoré tetušky nás nespoznávali, tak sme sa im museli trochu pripomenúť – že Milanove Macovie – a už to bolo všetkým jasné.
„A pôjdeme si sadnúť na starkine Macovie miesto, dobre?“ povedala sestra. Cez kostol sme prechádzali už bez toho detského ostychu. Kostol pukal vo švíkoch, šum a ruch tu bol stále. Všetko bolo sviatočné. Ligotavé svetielka na veľkom vianočnom stromčeku, ktorý priťahoval pohľady ľudí. Opäť bolo cítiť atmosféru čara a veľkosti Vianoc. Sadli sme si do lavice a čakali, kto sa k nám teraz pripojí. Tu a tam sme počuli, ako sa niekto s niekým prieči pre miesto na sedenie, lebo toto je ich miesto.
Slávnostná liturgia bola ešte slávnostnejšia aj cez prirodzený ruch spôsobený množstvom ľudí a detí tlačiacich sa v laviciach. Taktiež po kázni vystupovali deti so svojím dopredu nacvičeným a dokonale odskúšaným vianočným programom. Ich príbuzní sa nakláňali z lavíc alebo naťahovali hlavy, aby videli svoje dieťa vo chvíli, keď práve recitovalo alebo spievalo. Jedny Vianoce sme zažili malé faux pas. Súčasťou vianočného programu bol aj spev istej slečny, ktorý jej však veľmi nevyšiel a no, čo to budem naťahovať?! Bolo to fakt falošné a skôr krik ako spev. Pozreli sme sa so sestrou na seba a v tom ten smiech, ktorý sme nemohli ovládnuť. Tá situácia nám obom pripadala taká smiešna, že ak by sme neboli v kostole, rehoceme sa na plné hrdlo. No smiať sa v kostole? Nemožné! Tak sme sklonili hlavy „do lavice“ a smiali sa aj tak. Lavicu hádam aj trochu natriasalo, ako sme nevedeli ovládnuť tú emóciu. A ešte ďalších 10 minút sme sa na seba nemohli ani pozrieť, lebo ten smiech prichádzal stále.
Cesta domov z kostola bola niekedy „okorenená“ rachotom petárd a svetlíc, ktoré vystreľovali dedinčania a miešali sa so zvukom kostolného zvona, čo oznamoval koniec služieb Božích a akoby dával signál, že je čas sadnúť k štedrej večeri. Iné Vianoce bola taká zima a štípal mráz, že keď sme prišli domov z kostola, museli sme sa chvíľu vtiahnuť pod paplón, aby sme sa trochu zohriali. Brali sme to s humorom a s tým, že to proste patrí k nášmu Štedrému dňu.
Keď budeme v kostole, príde Ježiško
Áno, v tejto tradícii pokračujeme ďalej. Síce sme zmenili dedinu, kde chodíme do kostola, ale tradícia zostala. Pre nás je to začiatok Vianoc. Poobede na Štedrý deň sa vyobliekame a ideme na služby Božie. Chodíme všetci štyria, aj moja sestra a po rokoch sme nahovorili aj moju maminu a aj brata. Chlapci idú do kostola radi, lebo: „Keď budeme v kostole, príde Ježiško,“ a nájdu pod stromčekom darčeky, na ktoré sa už mesiac tešili.
Tieto roky zo slávnostnej liturgie veľa nenapočúvam, lebo chalani si vyžadujú našu pozornosť, ale to sa časom zmení. Ja sa ponáram do atmosféry chrámového pokoja, miliónov svetielok, obrovského vianočného stromčeka a vychutnávam si plnými dúškami to „vianočno“. Nechávam sa niesť na sviatočnej vlne.
V duchu si spomínam na vianočné chvíle pred rokmi a teším sa, že si ich opäť pripomíname našimi rodinnými tradíciami a že ich máme komu odovzdávať aj s kúzlami, detskými očakávaniami a radosťami. Čarokrásne okamihy, ktoré sme prežívali ako deti vďaka rodine a ktoré teraz prežívame z pozície rodičov.