ANIČKA HRÍBIKOVÁ

Nepoznám noty, neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, spievam falošne  – no hudbu milujem – hovorí ňou (s ňou) moje vnútro. Hudba ma sprevádza dennodenne  – som zvyknutá tvoriť, pracovať, […]

Nepatrím k aktivistom alebo odvážlivcom. Ak ma tak niekto vníma, tak to je výsledok niekoľkoročných tréningov a prekračovaní zóny komfortu. A svojim lektorom odkazujem, že robia skvelú prácu. Je to pravda. Ak je […]

Milujem zimné rána na dedine  – zasnežené chodníky, priedomia, záhrady, dvory – všade kopy snehu, čo už odhádzali dedinčania, lebo tak sa to tu robí už od nepamäti.  Aj keď ja by som nechala tú snehovú perinu nedotknutú ľudskou rukou a nohou, krištáľovo sa trblietajúcu na slnku – mám rada prirodzenosť vecí a toho, ako to je.

Zotmelo sa – tmavé oblaky sa rýchlo blížia nad našu dedinu, zdvihol sa vietor a „vo vzduchu“ cítiť ťažobu počasia – „asi bude búrka.“ Pomyslím si tak štandardne. V diaľke počuť dunenie hromu a možno aj vidieť blesky, ako rozčesávajú oblohu. Na chvíľu všetko stíchne, akoby čakalo na  čarodejku prírodu, kým dá povel a potom sa môže začať to veľkolepé búrkové divadlo. Búrka má akýsi tajomný pre mňa bojazlivo-rešpektujúci nádych. Príde nečakane, za pár minút prehrmí, vybúria sa elektrické náboje, dážď si pocupitá na strechách a oknách a potom….potom je čistý vzduch.