Nepatrím k aktivistom alebo odvážlivcom. Ak ma tak niekto vníma, tak to je výsledok niekoľkoročných tréningov a prekračovaní zóny komfortu. A svojim lektorom odkazujem, že robia skvelú prácu.
Je to pravda. Ak je čokoľvek nové, s čím sa mám stretnúť, mám strach. Cítim vo svojom vnútri zväzujúci pocit a veľký otáznik, či do toho ísť. A to platí aj pre športy – lyžovanie, korčuľovanie, plávanie. Som skôr typ na sedenie pri knihách ako brázdenie svahov alebo fujazdenie na bicykloch po cestách necestách.
Potrebujem dosť času zžiť sa s novými výzvami v tých oblastiach a prekonať samu seba, aby som do toho išla. Tak napríklad – lyžovanie.
Ako som sa učila lyžovať
Lyžovať som sa naučila pomerne skoro na vtedajšiu dobu a to vďaka niekoľkým nadšencom, čo spojazdnili malý vlek blízko našej dediny. Presne si pamätám tie Vianoce, keď sme spolu so sestrou dostali celú novučičkú lyžiarsku výstroj spolu s komplet oblečením na lyžovačku. No a čo, že všetky veci boli úplne rovnaké, len tie moje boli o čosi väčšie? Každý víkend sme potom v zime trávili na tom lyžiarskom stredisku nazývanom Vinkliarka. Prvé lekcie lyžovania sme dostali od nášho otca. A keď stratil trpezlivosť a my chcenie, učiť sa lyžovať pod jeho taktovkou, prevzala žezlo inštruktora kamarátkina mama (týmto pozdravujem tetu Pavlu) a pomaly postupne sa nám darilo robiť prvé oblúčiky a pekne stromčekovať hore svahom, kým nás pustili prvý krát na vlek. Pod vlekom si predstavte malý vlek s taniermi, čo ste si museli pevne chytiť do ruky a udržať rovnováhu. Žiadne spomalenie, žiadny signál, kedy treba nastúpiť. Proste presné načasovanie – prišlapeš na značku pri dráhe, pozor na prichádzajúce kotvy, palice do jednej ruky, napriahneš druhú ruku, v momente schytíš kotvu, stiahneš ju silou medzi nohy, skoordinuješ lyže, palice v druhej ruke a ešte aj to trhnutie, ktoré s Tebou kotva urobí pri rozjazde. Ak sa Ti neprekrížili lyže, ustál si balans pri trhnutí a nevypadli Ti palice z ruky, vezieš sa na vytúžený kopec. Takto som prežívala tie prvé razy na malom dedinskom vleku. Po pár dňoch sa obavy vymenili za detskú hrdosť, že už chodím na vleku sama a zlyžujem celý kopec.
Na obed sme si rozbalili desiatu, čo nám mama pripravila a jedli sme usadený okolo ohňa pod prístreškom, čo bol urobený hneď vedľa improvizovaného bufetu. Niektorí lyžiari si tam opekali špekáčiky. To bolo žúžo a ako nám výdatne chutilo.
Na lyžiarskom výcviku v siedmej triede som už bola zaradená medzi mierne pokročilých lyžiarov a bola to skôr týždenná lyžovačka ako skutočný lyžiarsky výcvik. Ja som bola vnútorne spokojná, lebo lyžiarov nás v tom čase bolo dosť málo. Mnoho spolužiakov bolo na lyžiach po prvý krát.
Ďalší lyžiarsky o pár rokov na gymnáziu ešte viac preveril moje lyžiarske zručnosti, a tiež som sa o čosi zlepšila. Pamätám si, že to bola veľká kopa srandy, zábavy a kolektívneho padania na vlekoch alebo svahoch.
Jednodňová lyžovačka s kolegyňami v Polomke
A potom prišla veľká pauza – nemala som vo svojom okolí známych a parťákov, čo chodili lyžovať, a tak na niekoľko rokov som mala lyžiarsku pauzu, ak nepočítam jednu alebo dve jednodňové lyžovačky.
Na výlet s kolegyňami na chatu na Polomke budem dlho spomínať – cesta preplneným autobusom s lyžami a ruksakom, chata vzdialená od dediny asi 20 minút autom (viezli sme sa tam Škodovkou 100-kou). Veľké snehové kopy, bez elektriny, bez vody, na kúrenie jedna piecka, do ktorej sa muselo každú hodinu prikladať, aby sme mali ako tak teplo. Celodňová lyžovačka na miestnom vleku bola prerušením toho výletu mimo ľudí. Potom opäť len príroda spiaca pod snehom, zapadnuté stromy, chodníky, chata prikrčená pod množstvom snehu pod lesom a všemocné ticho. To, že sme si veľmi rozmysleli, či pôjdeme na toaletu vzdialenú asi 20 metrov od chaty neskoro večer do poriadnej tmy alebo radšej nie alebo pri najlepšom všetky naraz…..aj to si pamätám. Malé zimomriavky z toho.
Prišlo Bormio a Marmolada
Ďalšia pauza na asi 6 rokov. A vtedy prišla veľká príležitosť – kamaráti z vysokej školy nás pozvali ako náhradníkov na lyžovačku do Bormia v Taliansku. Naše prvé reakcie, že na čo sa budeme trepať kvôli lyžovačke do Talianska, veď to môžeme pokojne ísť niekde tu poblíž alebo nanajvýš do Tatier. Kamaráti boli neodbytní a prehovorili nás. A to bol teda zážitok.
Nepopieram, prvú lyžovačku v Taliansku som si fakt „odtrpela“. Nemala som kondíciu, nevedela som, čo nás naozaj čaká, niekoľko rokov som nelyžovala. Prostredie nás ohúrilo svojou pompéznosťou a prirodzenou krásou. To nebola len lyžovačka ale skôr turistika v snehu, ako sme sa presúvali z jedného strediska do druhého. Prvé dni som nevládala a tie trate mi prišli nekonečné. Na konci dňa som bola vyčerpaná, o čom svedčili aj štyri herpesy na mojich perách. Tu a tam som bola naštvaná a frflala som na všetko – vleky, trate, lyžovanie : „Čo na tom všetci vidia, celý deň sa točiť – najprv sa vyviesť na sedačkách hore a potom zlyžovať dole a tak dookola.“ To boli moje slová v zlosti a vyčerpanosti. No dala som to a na konci lyžovačky som si povedala, že o rok znovu.
Ďalšia lyžovačka opäť v Taliansku a priamo pod majestátnou Marmoladou nás úplne dostala. Tá krása, čo nás obklopovala, tie výhľady, čo sme pozorovali a híkali každým dňom viac a viac, ako sme objavovali Dolomity. Keď sme ráno vzhliadli prvú lanovku smerom na Marmoladu, už sme stepovali s kávou v ruke, našľapli lyžiarky, lyže a hor sa na svahy. Vítal nás úžasný menčester a dolu Marmoladou sme fičali ako skutoční majstri tohto športu. To nebola lyžovačka, ale 5 dní hľadania nových a nových svahov a možností lyžovania s krátkymi prestávkami na obed. Niekedy sme sa fakt museli ponáhľať, aby sme stihli poslednú sedačku, čo nás dopravila z jednej časti Sella Rondy do tej, odkiaľ sme ráno vyrazili. Vo vnútri sa prebudil iný pocit – že je to úžasná zábava a radosť z pohybu a nekonečný pocit voľnosti, keď fičím dolu svahom.
Znovu začiatky po rokoch
A potom materská a pauza – dlhá pauza, takmer 8 rokov. A kamoš strach sa znovu prihlásil o svoje slovo. Začal ovládať moje vnútro a ja som akosi hľadala rôzne výhovorky, ako sa nejsť lyžovať – najskôr to bol starší syn, potom to bol mladší syn, nepekné počasie a potom…už nebolo čo riešiť a falošne sa obhajovať vo vnútri a pred sebou samou. Výhovorky sa minuli.
Chtiac nechtiac – manžel vytvoril podmienky a postavená pred hotovú vec v jedno slnečné sobotné popoludnie – hybaj, obúvaj lyžiarky, ber lyže a choď aspoň skúsiť jednu či dve jazdy. Lyžiarky som pozapínala, nacvakla lyže a šla …s malou dušičkou. Ešte aj vlekára som upozornila, že potrebujem pomôcť, lebo začínam po niekoľkých rokoch. A odpoveď: „To poznám. No začať treba.“ Celú cestu na vleku som sa sústredila na lyže, palice a kŕčovite zvierala tyč vleku. Keď som dorazila na vrch kopca, povedala som si, že buď to dám strieškou alebo sa nejako zošúcham dole. Ale ako som urobila pár pohybov, zistila som, že striešku nepotrebujem a že nohy si tie pohyby pamätajú. Dala som 2 jazdy a veľmi som sa tešila…a najviac z toho, že som prekonala moju vnútornú obavu.
„Juchú“, chcelo sa mi kričať …ten znovu objavený pocit voľnosti, keď lyžujete dolu svahom, sneh sa víri za každým oblúčikom a všade, kde sa oko oprie, biela perina. To je pocit na nezaplatenie …len som ho za posledné roky zabudla.
Ešte tá bolesť nôh. To chce zvyk a bude to v poriadku. Tiež som si pre seba pripomínala. Budúci víkend ideme znovu a verím, že raz budeme takto fičať všetci štyria. Lebo to proste musia zažiť aj moji chalani.
A aby som nezabudla – strach je v Tebe, v Tvojom vnútri, nie pred Tebou zhmotnený v nejakej veci alebo aktivite. Aj to si musím pripomínať častejšie.
