RODINA a MOJE KORENE

List Ježiškovi

Dnes sme s mojimi chlapcami – Jakubom (6) a Matejom (3) – písali list Ježiškovi, čo v našej reči znamená, vystrihovať obrázky želajúcich si hračiek a ich lepenie na farebný papier (ako taký mini projekt). Stále som tá poctivá a na všetko mysliaca matka. Až sa mi to niekedy bridí. Fuj, zase chceš byť pani „Dokonalá“?

Ale tak písali sme tie listy…

Jakubko (starší) už vie písať, takže si pekne odpísal názvy želajúcich si hračiek z letákov a chcel z toho urobiť akoby puzzle pozliepané dokopy, s čím ma poprosil o pomoc. Ja som mu akčne pomáhala, ako sa len dalo. No keď videl ten „zliepanec“, schytil ho a zrazu veľmi dobre vedel, kde je kôš a šup s tým „zliepancom“ do koša. A bolo po paráde.

Matej (mladší) vystrihol odhodlane niekoľko obrázkov. Tiež som mu pomáhala aspoň pridržiavať papier, lebo všetky podstatné veci chcel robiť sám. Potom ich leptal na ten farebný papier. Až prišiel rad na postavičku Transformera v hodnote 50€, na čo som ja  povedala: „Toto Ti Ježiško neprinesie.“  Vtedy sa zábava skončila. Matej sa rozplakal, celý sa zložil na stolík a srdcervúco plakal asi 10 minút. A všetkým je asi jasné, že listy boli pre tento okamih dopísané.

Na druhý deň pokračujeme

Príbeh pokračoval druhý deň skoro ráno, keď naši v tejto aktivite družní bratia vstali skôr ako my, rodičia. Vykradli sa z detskej izby, počuli sme len dupot nožičiek po schodoch dole a potom hore po schodoch. Potom chvíľu ticho, ako keď deti kujú pikle alebo sa proste čosi chystá. A o niekoľko minút pribehli k nám do izby a v rukách nové listy Ježiškovi.

Matej bez spodnej časti pyžama mi ukázal ten svoj a víťazoslávne povedal: „Aj tak som si ho tam nalepil.“ Doplním, že toho Transformera za 50€. „Áno? No uvidíme, ako sa rozhodne Ježiško. A kde máš nohavice?“, pýtam sa Matejka. V momente a bez váhania odpovedá: „Dostrihal som ich.“ Takže moje dieťa si v tomto prípade veľmi obratne poradilo aj s nožnicami a nezastavili ho ani pyžamové nohavice.

A všetko to nakoniec zaklincoval môj manžel: „Presne tak Matejko, veď mama predsa nie je Ježiško!“

Tak to som už len zatrúbila na ústup: „Áno, nie som Ježiško.“

Naozaj môžem všetko?

No veľakrát sa tak správam/správame….že všetko vieme, môžeme, musíme. Že sme všemúdri a všemocní a pritom si často krát vôbec neuvedomíme, ako môžeme raniť niekoho sny alebo túžby. A ktovie, ako sa rozhodne Ježiško tento rok? Komu a čo nadelí?

Nabudúce budeme isto písať o tom, čo by si priali moji chalani ako darčeky pre druhým ľudí v našej rodine. Nech doprajem deťom aj tú druhú stranu mince: ako byť láskavý a prečo myslieť na iných ľudí? Lebo mi nie je jedno, že akosi sa vytráca človečina, a že veľa krát stačí úprimne sa zaujímať o druhého, či blízkeho ako kopec darčekov dvakrát do roka.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *