Predvianočný čas trávime rôznymi aktivitami, veď aktívna mama sa musí realizovať. Akoby povedali moderátori môjho obľúbeného rádia – som vianočný bifľoš. To je tá pravá nálepka pre mňa.
Som vianočný bifľoš
Začíname pekne krásne 1.12. alebo prvou adventnou nedeľou, ak je to v kalendári skôr – vianočné pesničky, vianočné rozprávky na dobrú noc, adventný veniec nemôže chýbať.
Tento rok sme pri 1.adventnej sviečke vysvetľovali deťom, prečo ich zapaľujeme a prečo po jednej. Môj manžel sa vynašiel: „To je symbol pre Ježiška, aby sa už začal chystať na Vianoce, teda chystať darčeky.“
Jakub si to vysvetlil po svojom: „Takže keď horí 1. sviečka, to má ešte dosť času na vyberanie darčekov, keď budú horieť dve, to už má menej času na darčeky, keď tri ešte menej a keď štyri, tak to už musí mať darčeky nakúpené a pripravené – ten Ježiško.“
Minulý rok sa nám „osvedčilo“ malé klamstvo v tento predvianočný čas, pokiaľ sme chceli, aby niečo chalani čokoľvek urobili: „Ježiško to vidí.“ Keď si ráno nechceli umývať zuby, Ježiško to vidí. Keď sa nechceli prezliekať, Ježiško to vidí. Keď nechceli niečo zjesť, Ježiško to vidí. Čo znamenalo, že im neprinesie darčeky. Niekedy sa fakt čudujem, kde ten môj manžel chodí na tieto „skvelé“ nápady, čo fungujú aspoň 10 dní.
Môžem vidieť Ježiška?
Potom sa to už zunuje deťom alebo zapnú svoje mozgové závity a začnú sa pýtať. Teda pýtal sa Matej (3roky): „A môžem ho aj ja vidieť? Teda Ježiška?“ „Nie, nemôžeš“, odvetil pohotovo manžel. A na to prišla ďalšia otázka: „A môžem ho počuť?“ To som išla situáciu riešiť ja svojím spôsobom: „Matejko, skús sa opýtať sám v sebe, či ho môžeš počuť.“ A pre neho to v tomto momente stačilo. No len v tom momente, lebo v nedeľu po Službách božích sa Matej opýtal pri rozlúčke priamo pani farárky: „Môžem Ježiška počuť?“ A to prekvapilo aj pani farárku a len mu odpovedala: „Dobrá otázka.“
Ja si myslím, že on to už dávno vie tým svojím detským spôsobom, lebo deti majú svoju múdrosť, svoje vnímanie sveta a všetkého, čo im hovoríme. Stačí ich počúvať a nájdeme odpovede na akékoľvek otázky.
Ale späť v Vianociam – pokračujeme písaním a tvorením vlastných vianočných pohľadníc, menoviek k štedrovečernému stolu, pečením vianočných medovníkov, bohatou vianočnou výzdobou. Na Barboru si odlomíme halúzky z čerešne a čakáme, či rozkvitnú do Vianoc. Píšeme a tvoríme listy pre Ježiška (o takom jednom liste pre Ježiška bude samostatný príbeh).
Mikuláš v škôlke s vločkou na čele
Mikuláš je u nás spojený s besiedkami v škole a v škôlke. Už niekoľko rokov chodíme na oslavu Mikuláša v materskej škôlke – sú to skôr vianočné trhy na dedine, v rámci ktorých sa predstavia deti zo škôlky, základnej školy a hudobnej školy svojím programom, podáva sa kapustnica, punč, medovina, predávajú sa rôzne ručne robené vianočné ozdoby a dekorácie. A samozrejme príde Mikuláš. Predvianočná atmosféra k vám dolieha z každého kúta a príjemne sa vám derie pod kožu.
Tento rok Matej vyhlásil, že oni majú tancovať ako vločky – aj s papierovou snehovou vločkou na hlave a teda, že on s vločkou na čele tancovať nebude. Povedala som mu: “V poriadku, Matejko, je to na Tvojom rozhodnutí. Ja Ťa nútiť nebudem.“
Keď nastal čas vystúpenia, ešte aj to počasie im prialo, lebo krásne snežilo a „malé vločky“ zo škôlky sa mohli predviesť. Matej mal vločku na čele, recitoval, artikuloval na plné ústa, tancoval s radosťou a šibalským výrazom v tvári. Proste sme to nechali na ňom a on sa nakoniec rozhodol sám – alebo s pomocou pani učiteľky. Hlavne, že si celé to divadielko užíval a svoju radosť šíril ďalej.
Po vystúpení a získaní balíčka od Mikuláša, zdarného odchodu čerta a anjela z dohľadu, sa Matej ešte rozhodol, že sa ide opýtať Mikuláša, kde má soby. Neviem, čo mu odpovedal, no určite sa dobre pobavil ako aj my ďalšou dobre mienenou otázkou, keďže postavička tučného pána v červenom kabáte a bielou bradou je spájaná so záprahom sobov. Deti sú múdre – a bodka.
Tie snehové vločky padali z oblohy celý večer a dotvárali atmosféru príchodu pokojných sviatkov zimy.
Vianočné zázraky v našich srdciach
A viete čo ešte? Ja som si dovolila, aby moje deti verili na zázraky – na čaro Vianoc – Mikuláša, ktorý nosí darčeky v noci do čižmy, keď spia; na Ježiška, ktorý nosí darčeky, keď sme v kostole na Štedrý deň.
A tak sa zakrádam potichu počas Mikulášskej noci do ich izby, aby som im dala očakávané balíčky do čižiem. A tento rok ma „prichytil“ môj starší, že: „Mami, vidím Ťa!“ Musela som to uhrať, že som prišla pozrieť, či nie sú odkrytí. Tento krát mi to ešte prešlo. Kamoška mi tiež ráno povedala, že tento rok to u nich Mikuláš pokazil – večer zaspal skôr ako dieťa a ráno sa dieťa zobudilo skôr ako Mikuláš.
Pre mňa tieto malé zázraky patria k Vianociam, k našej rodinnej tradícii Vianoc. Verím, že tak, ako som ja neskôr pochopila všetky tie „zázraky“ Vianoc, pochopia ich tak aj moji chalani. No ešte mám chvíľu čas. Tak si to teraz veľmi veľmi užívam a verím na vianočné zázraky v našich srdciach. S radosťou v srdci pozorujem, ako sme vďaka našim chalanom opäť oživili vianočné zázraky v našich rodinách a rodinách našich blízkych. Ako mi dobre padne, keď mi človek, ktorý sa niekoľko rokov tváril ako veľký pragmatik a že jeho sa teda Vianoce netýkajú, napísal hneď v prvú adventnú nedeľu: „Začína kúzlo Vianoc.“ Nech nám to vydrží, čo najdlhšie.
A ešte jedno poučenie od Mateja na dobre mienenú vianočnú tému, čo radi rodičia rozprávajú: „Keď nebudeš dobrý a poslušný, príde čert!“ Matejova odpoveď: „Mama povedala, že čerti sú iba v rozprávkach, však?“