V sobotu som si po prvýkrát vo svojom živote obliekla kompletný ponicko-čerínsky kroj a splynula s davom na každoročnom folklórnom festivale v mojej rodnej dedinke.
Pár rokov dozadu sa niekoľko nadšencov z našej dediny rozhodlo oživiť tradície starých materí a vystrojili tradičnú ponickú svadbu so všetkým, čo k tomu patrí – zvyky, tradície, piesne, tance, jedlá a obyvatelia komplet oblečení v krojoch podľa ich statusu. O tom humbuku na dedine pred prípravami som len počula, nebola som aktérom, ale v kútiku duše som im závidela, že boli súčasťou toho monumentálneho diela.
Asi pred rokom ma oslovila kamoška, či sa nechcem pridať aj s rodinou do slávnostného svadobného sprievodu samozrejme v krojoch. Viem, že som sa na niečo vyhovorila. Kamoška bola vytrvalá a asi po 3-ťom pripomenutí som jej povedala, no dobre a bolo rozhodnuté, lebo ja keď niečo sľúbim, to musí byť a na 100%.
Chystala som sa na to takmer 2 mesiace, kým sme ponachádzali jednotlivé kúsky a skombinovali, ktoré budú najlepšie ladiť, ktoré stojí za to prevetrať na očiach ostatných dedinčanov, ktoré si to zaslúžia, keďže vyšli spod rúk či lepšie spod ihly mojej prastarkej. Zapojila som do zhľadúvania moju aj manželovu rodinu. Aj sme si popritom pospomínali, aj sa odkryli príbehy jednotlivých kúskov kroja. Všetko bolo treba vyprať, poopravovať, došiť, poprišívať, vyskúšať, aby bol výsledok tip top. Keď som sa obliekala v sobotu, pomyslela som si, veď zdatnejšie Poničanky mi poradia, čo ešte doladiť a čo inak preložiť, uviazať alebo prekryť, aby to bolo ako za starých čias.
Výsledok bol nádherný – cítila som sa povznesene a hrdo, že to, čo mám na sebe je odkazom mojich predkov a je to stále tu, aj keď oni už nie sú medzi nami. A bolo zaujímavé sledovať šoférov áut a bicyklistov, ktorých sme míňali na ceste do Poník, keďže za volantom som bola ja v komplet kroji – aj s kápkou na hlave…
Folklór a tradície s tým spojené sú pretkané našou rodinou krížom krážom. Najväčšími protagonistami folklóru boli v mojom živote – moja starká a starký – otcovi rodičia, ktorí sa mu venovali od útleho detstva a reprezentovali našu dedinu.
Starý otec – Jano Mráz bol folkloristom telom a dušou – tancoval aj v jednom z najväčších folklórnych súborov Urpín v Banskej Bystrici a zaslúžil sa o stavbu amfiteátrov a realizáciu folklórnych slávností v niekoľkých dedinách na Slovensku. Na 60-70.roky 20.storočia precestoval kopec sveta a bol na ten čas veľmi uvedomelý.
Od roku 1984 sa však v našej rodine – po starkého smrti na folklór zanevrelo – v starkej a v prastarkej to pripomínalo všetky tie roky predtým a keďže som bola malé dievčatko – mala som 4 roky, takmer vôbec si to nepamätám.
Moja skúsenosť s folklórom sa veľmi zúžila až vytratila, ale keď si na to spomínam spätne – stále sa ku mne pomaly približoval, tu a tam ma prekvapil alebo len podpichol (moje pokusy začať tancovať na vysokej škole), tu a tam ma prekvapil krátkymi a o to intenzívnejšími vstupmi do života. Ale bol tu stále a časom začala jeho sila rásť – do života mi vstupovali kamarátky, ktoré k folklóru inklinovali , v rodnej dedine sa robili malé vystúpenia organizované pár nadšencami a nakoniec založili malý folklórny festival.
Bolo to v čase môjho vysokoškolského štúdia, keď ma poprosili, či nechcem moderovať 2 dni folklóru v našej dedine. Jasne, že som súhlasila – bola to pre mňa nová skúsenosť a spojená s tým, čo mám rada – prezentácia aj folklór. Pamätám si, že som dostala scenár s pár poznámkami a ja som si oduševnene dopĺňala zaujímavé vsuvky a vetičky v dosť netradičnom prostredí – pri hrabaní sena v záhrade – ktoré by popisovali atmosféru a približovali divákom a účastníkom tých pár hodín plných folklóru na Horedoliní. Bol to nádherný zážitok s čarovnou atmosférou.
Po vysokej škole sme spolu s frajerom (teraz už manželom, ktorý tiež inklinuje k folklóru) chodili na vystúpenia veľkých umeleckých telies, každoročných letných folklórnych festivalov, ale aj malých regionálnych súborov a skupín. A chodievame stále už aj s našimi chalanmi, aby sme im odovzdali čaro folklóru, ktorý spájal ľudí a sprevádzal ich každým dňom a robí to dodnes.
Cez víkend som mu to potvrdila, že je normálnou súčasťou môjho života a bude – mimo toho mediálneho boomu, ktorý teraz zažíva a akože opäť ožíva.
Naši chalani (3 a 6 rokov) pri pozeraní dokumentárneho filmu „Poniky, Poniky“, ktorého premiéra bola v programe festivalu, pekne perlili – pri fašiangových zvyklostiach Matej: „Vieš, v tej fľaši (okrúhlej ťapke), to mali chlapi pálenku.“ Pri hrabaní sena zase postrehol Jakub: „Aha, piknik majú.“ A ešte pár viet, ktoré nás a ľudí, čo sedeli okolo, dobre pobavili.
Apropo, v sobotu som „žiarila“ – nielen vďaka farbám kroja, ktoré som naschvál povyberala také svieže ženské, ale vďaka tomu radostnému vnútornému pocitu, ktorý ma naplnil pri stretnutí s tými všetkými ľuďmi, ktorý boli vysmiati, srdeční, zhovorčiví a láskaví. A ktorí ma spoznávali, či aj nespoznávali, lebo kroj človeka zmení. Bola som súčasťou môjho rodného mikrosveta.
PS: Veľká vďaka mojej kamarátke Miške za výzvu a pripomenutie, že akokoľvek sa chceme niečomu vyhnúť, ono si nás to časom nájde a potom prekvapí tak, že padneme na zadok – v tom dobrom slova zmysle.