Zotmelo sa – tmavé oblaky sa rýchlo blížia nad našu dedinu, zdvihol sa vietor a „vo vzduchu“ cítiť ťažobu počasia – „asi bude búrka.“ Pomyslím si tak štandardne. V diaľke počuť dunenie hromu a možno aj vidieť blesky, ako rozčesávajú oblohu. Na chvíľu všetko stíchne, akoby čakalo na čarodejku prírodu, kým dá povel a potom sa môže začať to veľkolepé búrkové divadlo. Búrka má akýsi tajomný pre mňa bojazlivo-rešpektujúci nádych. Príde nečakane, za pár minút prehrmí, vybúria sa elektrické náboje, dážď si pocupitá na strechách a oknách a potom….potom je čistý vzduch.
Pozoruje
m to nebeské divadlo spoza zatvoreného okna, ako ma to naučila stará mama. „Keď je búrka, treba pozatvárať všetky okná, aby nevbehol blesk do domu“, to hovorievala. Či je to pravda, alebo len výplod fantázie dedinčanov, nehodnotím. Pre mňa je to rituál spojený s búrkou.
„Je búrka!“, povie Matej so strachom v hlase. Aj on má intuitívne strach z búrky. A ťahá ma na ruku viac do izby. Nechávam ho ísť.
Pozerám von, ako dážď dopadá na drevenú terasu, odráža sa od nej a vytvára krásne klobúčiky. Vzbudzuje to vo mne akýsi pokoj, čo sa mi rozprestiera celým vnútrom tela a nemyslím na nič. Len pozorujem tie milióny kvapiek, ako padajú a mokria terasu.
Po búrke býva čistý vzduch…po búrke býva čistý vzduch….a zrazu začínajú prúdiť myšlienky –
Ako sa trápim s mnohými nezmyselnými vecami, ako sa nechám rozhodiť a vytočiť, ako sa nechávam vtiahnuť do nepotrebných diskusií, ako sa chcem hádať a kričať otrasné veci a mať svoju pravdu, ako sama seba pohlcujem v chaose vlastných myšlienok, ako točím jednu myšlienku aj pol dňa, ako si robím veci zložitejšími ako naozaj sú, ako si vytváram domnienky, ktoré ústia do strašných zdramatizovaných scenárov, ako si premietam dramatické chvíle, ktoré sa nikdy nikdy nestanú, ako si to komplikujem sama.
A pritom je to tak jednoduché – jednoducho žiť svoj život – prijímať všetko, čo mi ponúka a vychutnávať si okolitý svet, byť nezaujatý pozorovateľ cudzích sporov, nedávať rady, keď o ne nikto neprosí, nehodnotiť ľudí okolo seba, keď do nich nevidím, nemať potrebu presadiť si svoj názor, aj keď je to určite to pravé, neposudzovať svoje rozhodnutia, lebo boli tie najlepšie v danej chvíli, pozrieť sa na skutočnosti ako z lietadla vo veľkej výške a potom hodnotiť ich dôležitosť.
Chaos vlastných myšlienok nahradiť prúdom tečúcej vody v rieke.
Keď sa najviac ponáhľaš, zastav sa! Stop! Stačí…nemudruj, ale konaj.
Dážď pomaly ustáva, kde tu počuť hrmenie z veľkej diaľky. Je po búrke. Už len mrholí. Už len tu a tam dopadne nejaká kvapka na terasu. Otvorím okno, vyjdem vonku a vdychujem tú vôňu – ten čistý vzduch, ktorý nasávajú moje pľúca a rituálne čistia moju myseľ od všetkých nakopených a točiacich sa myšlienok. Pokiaľ im to dovolím ja sama. A prečo nie? Po búrke myšlienok býva čistá myseľ.