Kategória: ZO ŽIVOTA

Moje nadšenie a nádherné emócie, čo ma sprevádzali ešte niekoľko dní po festivale „Zdola Ponickýho mlyna“ v roku 2018 sa hneď premenili na plán, ísť opäť ďalší rok na túto ponickú prehliadku typických zvyklostí a tradícií. Veľmi som sa na festival tešila, vytvorila si bublinku toho, aké to bolo minulý rok…a realita, ktorú som vnímala sa odklonila od toho, čo som prežívala v sobotné popoludnie. A predsa som si opäť niečo pripomenula a potvrdila. Naozaj dostávame to, čo potrebujeme. Pre mňa je folklór tradícia, čo spája ľudí.

Knihy tvoria dôležitú súčasť môjho života od detstva. Od doby, keď som sa naučila čítať. Tú vášeň pre knihy som zdedila po Mrázovskej famílii. Teraz čítame už traja – ja, manžel, starší syn. Lebo som sa dočítala, že ak máš akýkoľvek otáznik, ak rozmýšľaš nad akoukoľvek vecou, stačí siahnuť po tej správnej knihe a nájsť odpoveď alebo riešenie.

„Dôležité je to, čo v živote zažiješ,“ tú vetu som počula, keď som sedela u kaderníčky v kresle. Cinkla mi do ucha a nechala stopu v mysli, aby som sama nad tým premýšľala. A na čo som prišla? Nájdime si svoje zážitkovo a nechávajme sa strhávať opojnými a čarovnými udalosťami bežných dní.

„Sledujem Tvoje príbehy. Keď mám čas, tak si ich prečítam. Sú také iné, ako tie bežné blablabla,“  povedal mi kamarát pri našom stretnutí po viac ako polroku. „A dúfam, že […]

Cítim sa sama. Samota a clivota ovláda moje srdce a ja neviem, čo robiť, čo povedať. Veľa ľudí v mojom okolí – a ja som aj tak sama. Veľa slov, dlhočizné súvetia sa mi […]

Prešiel takmer rok a my sa všetky opäť stretávame – 5 žien, príjemná reštaurácia, výborné jedlo, dobré pitie (teda ja len čaj, keďže som šofér) a pomaly začíname rozprávať a rozplietať nite našich […]

Nepoznám noty, neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, spievam falošne  – no hudbu milujem – hovorí ňou (s ňou) moje vnútro. Hudba ma sprevádza dennodenne  – som zvyknutá tvoriť, pracovať, […]

Nepatrím k aktivistom alebo odvážlivcom. Ak ma tak niekto vníma, tak to je výsledok niekoľkoročných tréningov a prekračovaní zóny komfortu. A svojim lektorom odkazujem, že robia skvelú prácu. Je to pravda. Ak je […]

Milujem zimné rána na dedine  – zasnežené chodníky, priedomia, záhrady, dvory – všade kopy snehu, čo už odhádzali dedinčania, lebo tak sa to tu robí už od nepamäti.  Aj keď ja by som nechala tú snehovú perinu nedotknutú ľudskou rukou a nohou, krištáľovo sa trblietajúcu na slnku – mám rada prirodzenosť vecí a toho, ako to je.

Zotmelo sa – tmavé oblaky sa rýchlo blížia nad našu dedinu, zdvihol sa vietor a „vo vzduchu“ cítiť ťažobu počasia – „asi bude búrka.“ Pomyslím si tak štandardne. V diaľke počuť dunenie hromu a možno aj vidieť blesky, ako rozčesávajú oblohu. Na chvíľu všetko stíchne, akoby čakalo na  čarodejku prírodu, kým dá povel a potom sa môže začať to veľkolepé búrkové divadlo. Búrka má akýsi tajomný pre mňa bojazlivo-rešpektujúci nádych. Príde nečakane, za pár minút prehrmí, vybúria sa elektrické náboje, dážď si pocupitá na strechách a oknách a potom….potom je čistý vzduch.