Prešiel takmer rok a my sa všetky opäť stretávame – 5 žien, príjemná reštaurácia, výborné jedlo, dobré pitie (teda ja len čaj, keďže som šofér) a pomaly začíname rozprávať a rozplietať nite našich bežných životov – čo Ty? Čo máš nové? Čo v práci? Čo deti? Čo škola? Kde plánujete jarné prázdniny? Kde plánujete letnú dovolenku? Čo manžel? – kolečko nevyčerpateľných tém a po tom skoro roku je, o čom stále rozprávať a pridávať pikošky z tej či onej strany. Možnosť trochu prifarbiť, dodať niečo zo svojho spôsobu vnímania, nečakať na odpoveď alebo sa priamo opýtať: „Čo Ty na to?“ A hlavne veľa úsmevov, šibalských pohľadov navzájom, myknutí plecom a výbuchov smiechu po farbistom líčení akýchkoľvek situácií z toho nášho „bežného“ života.
Ubehli tri hodiny, je čas ísť domov, lebo zajtra máme povinnosti. „Škoda, že nie je piatok,“ utrúsi ktorási a ostatné pritakávajú. Ešte spoločné foto, dohoda o ďalšom stretnutí a už sa rozchádzame každá svojou stranou.
Päť žien s dovtedy vlastnými príbehmi sa stretlo pred 8 rokmi na jednom sídlisku a s jednou spoločnou témou, ktorá ich v tom období spojila – deti.
Bolo leto a mne sa vtedy zmenil môj život – prišiel Jakub a s ním sa mi otvorili nové dimenzie, nové priority, nové aktivity a vyplnenie dňa.
Sídlisko, kde sme vtedy bývali, bolo dosť rušné a na každom kroku ste stretávali ľudí. A hlavne v lete to tam žilo – detské ihriská, kaviarne, obchod s potravinami, krčmičky. Dovtedy som si to vôbec neuvedomila, keďže som žila v plnom pracovnom nasadení, dni vyplnené prácou, voľno-časovými aktivitami, stretávaním sa s priateľmi v centre mesta, víkendy trávené mimo mesta. A potom prišla tá zmena: dni trávené na sídlisku prechádzkami s kočíkom a malou ratolesťou s hlavou plnou otáznikov týkajúcich sa starostlivosti a zodpovednosti o malého drobca.
A vtedy sme sa našli…párkrát sme sa iba videli a prešli okolo seba, potom sme sa navzájom oslovili, veď novomatky majú plné ústa otázok a pri celodennom jednostrannom hovorení na bábätko, to taaaak dobre padne – hovoriť s dospelou ženou, ktorej v hlave behajú rovnaké témy.
Začali sme sa socializovať v akejsi mini skupine a po pár mesiacoch sme boli ako zohraný tím – mali sme presné časové harmonogramy doobedňajších, poobedňajších alebo večerných prechádzok. V danú hodinu na danom mieste sme sa stretli bez toho, aby sme si predtým zavolali a vyrážali na objavovanie nášho a neskôr aj okolitých sídlisk. Bolo to dohodnuté a voľné zároveň. Mali sme priestor pokecať si a tie témy sa postupne menili. Aj keď deti boli téma číslo 1, postupne prichádzali ďalšie: kde si pracovala, čo si robila vo voľnom čase, čo Tvoj chlap, čo rodičia, čo svokrovci, čo súrodenci, akú knihu čítaš, etc…
Potom sme prešli na vyšší stupeň a ešte aj krúžky s deťmi sme absolvovali spoločne. Dohadovali sme s lektorkami spoločné dni a časy, a to boli doslova celodenné akcie – o 10.00 hod sa vyrážalo spred paneláku a prichádzali sme niekedy aj o 16.00hod naspäť domov.
Prefárali sme ako kočíková flotila niekoľko sídlisk a zistili sme, že to máme v tej našej Bystrici všade blízko. Viete si predstaviť, ako rýchlo nám to ubiehalo, keď deti spali v kočíkoch a naše ústa točili na plné obrátky, lebo tém bolo kopec, a aj tak sme museli čakať, kým sa dostaneme na radu s tou svojou neodbytnou myšlienkou, čo sa tlačila von na svetlo sveta, aby dostala patričné uznanie, že je to v poriadku, ako to teraz cítiš a čo robíš, lebo fakt si si nie istá, či to je OK pre bábo.
Počas daždivých dní sme si navzájom organizovali vzájomné návštevy – dnes u nás, nabudúce u Teba a na nabudúce som na rade ja. Spoznali sme naše domovy, opäť sme sa dostali bližšie pod kožu jedna druhej.
Keď deťúrence podrástli, vymenili sme prechádzky s kočíkmi za detské ihriská a malé výlety s odrážadlami a mini kolobežkami. Tu sme už síce neboli v takom úzkom komunikačnom kruhu, keďže bolo treba behať za deťmi a robiť im držiaky na preliezačkách a šmykľavkách. „Nevadí, veď poobede prídeš a možno bude čas na pokec.“, tak sme sa častokrát dohodli a už sme bežali za rýchlo sa vzďaľujúcim dieťaťom na odrážadle.
Celé dva roky sme mali dôvody stretávať sa a tráviť čas spolu. P
otom sme sa my odsťahovali, všetky sme dali druhé kolo materských a neskôr sa vrátili do práce. Naše oblasti záujmu sa zmenili, no naše kamarátstvo, síce nie také intenzívne na osobný kontakt, zotrvalo.
Je úžasné, že sme sa našli v tom správnom čase a že ten čas stále trvá… že si nájdeme čas na pár viet cez messenger…..že si vždy asi polhodinu dohadujeme stretko a reálne sa uskutoční o ďalší štvrťrok…..že jednoducho chceme byť aspoň chvíľu spolu a zaujímať sa, ako tie naše životy pokračujú ďalej.
Aj ten dnešný večer bol práve o tom. A verím, že budú ďalšie a ďalšie…