Včera sme písali s Jakubom domácu úlohu z písania a posledné cvičenie bola veta, ktorú mal dokončiť. Tá veta znela: Keď vyrastiem, budem….a on začal veľmi premýšľať, čo tam má napísať a na chvíľu zvážnel a povedal: „Ja neviem, čím budem, keď budem veľký. Ja to fakt neviem. Evka bude koniarka, Miška bude plavkyňa, Markus bude futbalista. Oni všetci to vedia a ja to neviem“. A mala som pocit, že je naozaj smutný z toho, že to teraz, keď má 6 rokov, ešte nevie.
Začala som mu vyratúvať rôzne zamestnania a profesie: právnik, ekonóm, futbalista, odborník na počítače, policajt, učiteľ, a tak ešte kopec ďalších. On však s úsmevom v jednom kútiku úst odpovedal: “Ja chcem byť nindžom“. Áno, jeho svet teraz patrí známym rozprávkovým postavičkám a túži byť súčasťou toho sveta nindža bojovníkov. A pokračoval ďalej: „Keď budem mať viac rokov, asi tak 10, pôjdem do Číny a budem sa učiť za nindžu.“
Na to som mu povedala, že podľa mňa byť nindžom môže byť, môže to mať ako hobby, ako bude tráviť voľný čas. Ozval sa sudca – pragmatik vo mne a podsunula som takto Jakubovi svoju víziu o jeho budúcej profesii. Potom som rýchlo zvrtla tému, že nech si vezme knihy „Keď vyrastiem, budem…“ a nech si vyberie nejakú profesiu odtiaľ, že je to len domáca úloha a nie je to veľmi dôležité v tomto momente – to ešte stále ma riadil ten sudca – pragmatik. Prešli sme všetky 3 mini knihy a asi 50 profesií, ale v žiadnej sa nenašiel. Tak sme opäť pristúpili k vymenovaniu rôznych ďalších možností.
Dokonca som mu prezradila
, čo som povedala ja v 4. triede na základnej škole: „Ja budem herečkou.“ Dosť ho to pobavilo a celkom vážne povedal: „Ale nie si“. Na to som mu odpovedala: „Nie, nie som, lebo Tvoje názory a to, čo budeš naozaj sa budú meniť, ako budeš rásť, zbierať skúsenosti a skúšať, čo Ťa bude naozaj baviť.“
„A čím si teda teraz?“ No, ťažká otázka – aj pre mňa samotnú, keďže už viac ako 3 mesiace som premýšľala, akým smerom sa ide uberať moja ďalšia kariérna cesta. A je pre mňa ťažké to definovať, lebo to znie tak nehmatateľne. Spomenula som si, ako odpovedám cudzím ľuďom, keď sa ma pýtajú, čím sa zaoberám, čo vlastne robím. A moja odpoveď: „Robila som marketing a personalistiku – to sú oblasti, v ktorých som pracovala a mám skúsenosti“. Cítite ten minulý čas? Áno, toto som robila – ale čo som teraz? A je to vôbec dôležité?
V tomto momente som urobila svoje rozhodnutie – som tvorca svojho života. Mám opraty pevne vo svojich rukách pri akomkoľvek rozhodnutí a prijímam výzvy, ktoré mi život ponúka. Robím na aktivitách, ktoré ma bavia a čas pri nich nestínam riadiť a sledovať. Prináša mi radosť – len tak si zatlieskať po úspešnom textíku alebo realizovanom školení alebo po vyžiadanej rade, či pomoci od klientov. Také klišé a toľká pravda. Robím to, čo chcem. Paráda – sloboda, voľnosť – som tvorca svojho života. A je jedno, čo som vyštudovala a na čo mám „papíry“. A práve som uletela myšlienkami – všimli ste si?
Ako dopadla Jakubova domáca úloha? Potuteľne sa pousmial a „Nepozeraj, čo píšem, potom Ti to ukážem.“ A napísal: Keď vyrastiem, budem cestovateľom. Fíha, máme doma cestovateľa. To je to, čo som vždy chcela ja – spoznávať nové krajiny, ľudí, nielen o tom čítať a pozerať filmy, ale naozaj to všetko spoznávať a byť v centre diania.
Ja viem, že sa mi to ešte môže splniť – sčasti aj tým, že Jakub si pôjde za svojimi snami, splní si ich a prežije svoj život naživo a naplno.
PS: Kdesi som nedávno čítala: žite príbeh, ktorý môžete rozprávať – a to chcem byť.