Túto písačku chcem venovať mojej spriaznenej duši – mojej prastarkej – Márii Mrázovej Macovie.
Starká Macovie – tak sme ju volali my, vnúčence a pravnúčence; stará mati Macovie – tak ju volal môj ocko, jej vnuk, on jej vykal (bola to taká sranda – vnuk je vykal a my pravnúčence sme jej tykali); mama – tak ju oslovovala moja starká, jej nevesta; tetka Macovie – tak ju volali jej kamarátky, tetky z dediny.
Príbeh o moje starkej Macovie som už raz písala, keď som bola stredoškoláčka, ale ten text sa kdesi stratil.
Čím začať tento príbeh? Neviem. No chcem ho napísať, a tak nechávam prstom voľný beh po klávesnici a mojej hlave voľný tok myšlienok. Ten príbeh upletieme spolu a uvidíme, kam nás zavedie …
Starká Macovie bývala s nami v dome (na dedinách to tak bývalo, že žili spolu viaceré generácie). Môj detský čas je veľmi spojený práve s ňou. Mama v práci a mne sa venovala prastarká. Letné či zimné radovánky som prežívala hlavne v jej spoločnosti.
Ja som bola veľmi poslušné, slušné a dobré dieťa. Počúvala som na slovo a robila všetko tak, ako si priali dospelí. Chcela som sa im zapáčiť a páčili sa mi slová pochvaly, ktoré som dostávala. Samé nálepky dobre vychovaného dieťaťa. Na dedine ma volali Anička – Milanova Macovie, aby v tom bol ten dedinský poriadok, neskôr Anička Macovie. 
Starká Macovie bola drobná ženička, dnes by sme povedali „krv a mlieko“, z jej tváre sálala dobrota a pokoj – vnútorný pokoj a nesmierna pokora k životu. Aj ona mala svoj osud a svoje trápenia. Ale o tom som ja nikdy nevedela. Buď to tak prežívala s úctou k životu a k Bohu, keďže bola veľmi veriaca, alebo som to ja ako malé dieťa, nevnímala.
Bola súčasťou našej rodiny – jeho každodenného behu, ale aj všetkých sviatkov počas roku a myslím, že v domácnosti to bola ona, kto poťahoval šnúrky jej chodu, nie moji rodičia.
Tetky z dediny si u nás podávali kľučky na bráne. Stále u nej niekto bol na návšteve. To mám asi po nej – aj ja mám rada spoločnosť a kontakt s ľuďmi. Veľakrát som tam bola a počúvala tie ich debaty. Obsah si nepamätám. Iba to, že starká len počúvala, občas povedala čosi ako: „hm“, „aha“. Že by vtedajšia psychohygiena pre tetušky? Ak sa predsa zapojila do debaty, skôr to boli informácie, nie klebety či ohovárania. Psychológ by povedal, že to bol reflektor. Ten načúvajúci, pozorujúci a na druhej strane všetko vediaci a podporujúci človek.
Moja sestra si určite veľmi kvetnato spomína na príhodu, ktorá sa odohrala na sviatok „Všechsvätých“. Keď som zapaľovala kahance a sviečky a zrazu mi začali horieť moje kučeravé vlasy. Starká nestratila duchaprítomnosť a rýchlo mi hasila vlasy spevníkom, ktorý držala v ruke. Tie ohorené vlasy strašne smrdeli a moja sestra sa ešte teraz chichoce nad tou spomienkou. Pre mňa skôr hanba… ale časom predsa len úsmevná príhoda.
A čo si najviac pamätám, bola jej krásna ručná práca – vyšívanie krivou ihlou. Vyšívala, akoby sme to teraz nazvali „handmade“ pre ľudovo-umeleckú spoločnosť. Ktovie koľko vankúšov, dečiek alebo opleciek to bolo. To už nikto nespočíta.
Najjasnejšia spomienka je práve tá, ako sedí za svojím rámom, sklonená nad vytiahnutou dečkou na ráme, okuliare na nose, v ruke „krivá“ ihla a ten zvuk: šťuch, šťuch – štuch, šťuch – šťuch, šťuch – keď sa ihla prepichla cez látku, zachytila pamok a vrátila sa späť opätovným prepichnutím látky – a opäť, a opäť, a opäť – miliónty krát a stále znovu. Pýtam sa, či to bola trpezlivosť a láska k práci? Nie, to bola vášeň, zanietenie a zápal pre to, čo robila najradšej. Ja si takto spomínam na starkú dennodenne. Okrem nedele a cirkevných sviatkov. Vtedy sa nevyšívalo a to starká Macovie riadne dodržiavali. Ráno, predpoludním, popoludní, večer, až do neskorých večerných hodín.
Keď zatvorím oči, počujem ten zvuk tak jasne a zreteľne ako vtedy – po viac ako 20-tich rokoch. Aj sa pousmejem, aj mi vypadne slzička.
A tie ma
jstrovské tvary, štikeraje, furmy, pravidelné intervaly, rovnaké stehy – všetky do seba zapadali ako do nádhernej skladačky vedenej starkinou rukou, nehovoriac o neskutočnom čarovaní a kombinovaní farieb, ktoré vytvárali nenapodobiteľné obrazce, ako keď maliar maľuje svoje plátno.
Skúšala som to aj ja – len mi chýbala vtedy kamarátka trpezlivosť a v puberte má dospievajúca slečna iné záľuby ako vyšívanie.
Vďaka týmto umeleckým dielam je tu stále s nami. Na istý čas sme odložili dečky a obrusy do skrine, lebo pod tlakom trendov a „módy“ sa to nehodilo. Teraz to znovu objavujem ako poklady, ktoré nám tu zanechali naši predkovia. Ich srdce a duša tu budú vďaka týmto veciam stále.
Pamätám si ešte čosi: už to smutnejšie obdobie, keď starká ochorela a musela sa liečiť v nemocnici. Išla som ju pozrieť do nemocnice. Pustili ma k nej len na malú chvíľu. Ležala na posteli, lebo jej už bolo zaťažko aj sedieť, nie to ešte stáť. Keď ma uvidela, len povedala: „Dušička, moja,“ a potom som sa na ňu naklonila a obidve sme plakali. V tú chvíľu o tom ešte nevediac, sme sa rozlúčili.
Starká sa síce ešte vrátila na pár dní domov, potom opäť nemocnica a potom som sa už len dozvedela, že zomrela. Ona zomrela. Zomrela na jar, keď sa všetko prebúdza k životu. Ona z našich životov odišla.
Bola som sa prejsť v záhrade, kde sme toho tak veľa zažili – práce ale aj sedenia v tráve a rozprávania príbehov dávnominulých , počúvania šumenia lístia a preháňania sa vetra v korunách stromov.
Natrhala som jej fialky a symbolicky dala na rozlúčku. Po pohrebe som dlho stála pri hrobe a vôbec neviem, čo za myšlienky sa mi preháňali v hlave. V tej chvíli som strácala veľmi dôležitého človeka v mojom živote.
Človeka, ktorý ma neposudzoval, nedával mi nálepky, neodsudzoval moje správanie – človeka, ktorý ma mal jednoducho rád – moju spriaznenú dušu.
Bolesť som rokmi premenila na veľkú vďaku a pokoru. A radosť, že som mala v čase môjho detstva takého úžasného anjela strážneho. A príbehy, ktoré rozpoviem ďalej svojim deťom a všetkým, ktorí budú o to stáť.
