Začiatok roku 2020 kdesi vo Zvolene
Deti som odovzdala trénerom a ja mám zrazu voľno. Nik sa odo mňa nedožaduje nejakej služby, rady, nehovorí na mňa. Mám asi hodinu a pol času len pre seba.
V poslednom období som si obľúbila samotu. Nevyhľadávala som ju, ale ono to prišlo samo. Zrazu som rada, keď môžem byť sama a nechávať sa zlákať len myšlienkami v mojej hlave. Súhlasiť s nimi, laškovať s nimi, odporovať im, aj úplne odmietať. Viesť pomyselný vnútorný dialóg sama so sebou.
Aj teraz to robím, keď kráčam ulicou do mierneho kopca, lebo som vyhrala svoju vlastnú dilemu, čo s touto voľnou chvíľou. Bude to šálka teplého kapučína v prichádzajúci podvečer a v najbližšej kaviarni, kde dôjdem pešo – ako inak, sama so sebou.
Teším sa, lebo mám čas pre seba a nič nemusím. Dokonca ani moje vnútro ma nehecuje, aby som niečo robila alebo si niečo vymyslela. Jednoducho vypínam od bežných vecí, nechám plynúť minúty a je mi šuma-fuk, čo bude o tú hodinu, o dve alebo čo bude zajtra.
Sama si uvedomujem, aké je ťažké byť a žiť tu a teraz – pre túto chvíľu. Ako zastaviť príval všetkých myšlienok, ktoré ma odvracajú od tohto okamihu, ktorý už o sekundu bude minulosťou a viac nepríde.
Kráčam sviežo, s vystretým chrbtom, lebo mám v hlave zakódované slová mojej starkej: „Hlavu hore a vypnúť hruď. Nech všetci vidia, že si nad vecou.“
Očami prechádzam fasádami a bránami domov, čo lemujú ulicu, ale vôbec si tie obrazy neukladám do mysle. Ani jeden detail mi nezostane v hlave. Síce sa tu a tam nad niečím pozastavím a hodnotiteľ vo mne si povie svoj názor, ale potom to hneď vypúšťam a nechávam tú myšlienku za sebou na ulici.
Vojdem dovnútra, zachytím pár hostí, čo ticho sedia pri svojej káve s novinami v ruke, aj páry, čo svorne debatujú. Nájdem si svoje miesto, objednám kapučíno, vyberiem notebook a len tak začnem ukladať písmená a slová, čo mi prechádzajú mysľou.
Nič viac. Len automaticky ukladám a zachytávam tú spleť myšlienok, čo sa mi preháňajú mysľou. Nevšímam si ich obsah, ani ich váhu. Nechávam ich voľne plávať a trochu trénujem, ako ľahko sa dá nechať ich odísť bez povšimnutia.
Áno, aj to som si dala ako taký malá plán v tomto roku – nechať myšlienky preháňať sa hlavou a nechať ich ísť.
Lyžičkou si naberiem napenené mlieko z kapučína, vložím do úst a vnímam, ako sa jeho sladká chuť roztápa v ústach. Robím to pomaly a vnímam každý moment tohto sťaby rituálu. Ale je to niečo výnimočné – pre tento deň a pre mňa. Moja malá odmena, ktorú som si dovolila a ktorú si teraz patrične užívam. Nie, nie, toto nie je pre mňa bežná vec. Je to čas pre mňa, dopriala som si bezmyšlienkový a bezaktivitový čas a vychutnám si ho, ako sa patrí.
Druhá lyžička kapučína. Teraz je jeho chuť ešte o niečo sladšia. Možno je to naozaj normálne kapučíno, ale v mojom vnímaní je výnimočné.
Uletím myšlienkami: Učím sa brať veci také, aké sú. Svojou vlastnou optikou. Zistila som, že som menej náročná na veci a dianie v mojom okolí. Na seba mám však iný meter. Som náročná a prísna na seba – na to, ako hovorím, čo hovorím, ako sa správam, ako pracujem. Som náročná na vlastnú disciplínu, na vlastné plány a termíny. Vo všetkom hľadám systém a musí mi to všetko ladiť a zapadať do seba ako kocka.
Viem to o sebe. Dostávam jasné signály a zrkadlá v správaní ľudí okolo mňa. Keď mi začína v hlave veta – nepáči sa mi – zháčim sa a začnem riešiť, prečo sa mi to správanie alebo slová nepáčia. Vďaka za signály, za odvahu inej reakcie, za ukážky iných možností správania a reagovania.
Vonku sa začalo stmievať. Večer sa vkráda do ulíc, rozsvecujú sa pouličné lampy. Myšlienky možno únavou, možno tým večerom otupievajú, zahmlievajú sa, utekajú. Nad niektorými sa pousmejem, nad niektorými sa zahanbím.
Viete čo? Som tým najväčším sudcom samej seba. A on je taký prefíkaný, že príde kedykoľvek a v akomkoľvek čase a chce sa dovolávať svojej pravdy. Aj vtedy, keď ho o to vôbec nežiadam. Všetkými masťami je mazaný.
Prečo neriešim veci s ľahkosťou a väčšou gráciou? Lebo pán sudca vo mne si to vôbec nemyslí. On počúva staré a zaryté vzorce, ktoré sa mi kedysi zapísali hlboko pod kožu. Musíš byť pekná a poslušná, musíš sa ľuďom páčiť. Ako dlho ich budem odkrývať a prepisovať? Alebo vôbec niekedy?
A záleží na tom vôbec? Kým budem chcieť, budem to robiť. Robiť veci a správať sa inak. Viac používať slovo: No a čo? Nechávať si odstup a pozrieť sa na veci zhora alebo z ďalekej budúcnosti.
Koľkokrát používam porekadlo – žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa uvarí? Veľa krát a ešte tisíc krát ho použijem.
Dopíjam posledné dúšky kapučína. Jasné, že je už studené. Zase som sa rozpísala. Jedným skokom som späť v prítomnosti a začínam vnímať okolie. Zaplatím, poďakujem a lúčim sa s kaviarňou.
Urobím ešte len pár krokov a už plánujem, čo budem robiť, keď prídem domov, keď…stopnem sa a pochválim samu seba, ako dobre som strávila tento čas pre seba. V úzkej symbióze so svojím vnútrom a tým, čo sa potrebujem dostať na povrch. Čo si potrebujem pripomenúť, odobriť. O čom potrebujem samu seba znovu presvedčiť a uistiť sa, že som na správnej ceste.
Na ceste, ktorú si dláždim sama. S odvahou, ktorú som si dopriala, aby som zmenila seba, svoj pohľad na seba, na svoj svet, na okolitý svet – na všetko, čo vnímam zmyslami a priťahujem myšlienkami.
O 10 mesiacov neskôr doma v Čeríne
Prešlo niekoľko mesiacov, ktoré boli plné zmien a nečakaných situácií.
To, čo som vnímala začiatkom roku, mi nahráva do karát a reagujem ľahšie na to, čo je teraz.
Myšlienky zo začiatku roka akosi potrebovali dozrieť a vystihnúť chvíľu, keď budú mať ten pravý zmysel a čo povedať.
Mne, vám, komukoľvek, kto vie, ako to je byť sám so sebou – tu a teraz… a spokojný.