DETI a ich OSOBNOSTIDETI- MOJI UČITELIA

Je to len ďalšie obdobie…

Máme doma dvoch nezbedných, bezprostredných, úprimných a emočne rôzne naladených chalanov, ktorí majú svoje obdobia správania sa, nad ktorými sa tu a tam pozastavím, niekedy poviem: „Toto je tak úžasný čas“ alebo aj „Toto nedávam“. Stále si však opakujem radu jednej známej: „Je to len obdobie. To prejde a príde iné obdobie v ich živote.“

Aby som bola presnejšia, vystriedalo sa už niekoľko období.

Bábätko vs. veľký brat

Keď bol Matej úplne malé bábätko, Jakub sa k nemu správal veľmi milo a príjemne, sám sa staval do roly veľkého brata. Svoju žiarlivosť a snahu zaujať či byť stredobodom pozornosti upriamoval skôr na mňa a často mi dával najavo, ako sa hnevá, že ja na neho nemám toľko času ako doposiaľ.

Lezúň vs. veľký brat

Nasledovalo obdobie, keď už Matej lozil a všetky hračky a skladačky, čo si Jakub postavil, chcel chytať a rozoberať. Na to sa, samozrejme, Jakub veľmi hneval a chodil za mnou s výčitkou: „On mi všetko berie. Poď ho zobrať, lebo sa nemôžem hrať.“ Väčšinou ho odháňal s poznámkou, že je ešte veľmi malý a on sa s ním nechce hrať.

Potom Jakub vymyslel veľmi ľahký spôsob ovplyvňovania rodičov. Ak niečo veľmi chcel, obrátil sa  touto otázkou najprv na svojho mladšieho brata: „Matejko, však aj ty by si chcel pozerať túto rozprávku?“ A až potom vyrukoval so svojou prosbou k nám takto: „Mami, aj Matejko chce pozerať túto rozprávku, však Matejko?“ Matej skoro vždy prikývol, keďže chcel byť zadobre so svojím starším bráškom.

Samozrejme, že tu boli aj obdobia, keď sa neustále hašterili a prekárali a vydržali spolu maximálne pár minút.

Školák vs. školák

Spolu je viac zábavy…

A aké je to obdobie teraz? Teraz majú také krásne obdobie parťákov. Akúkoľvek vec vymyslia spoločne, spoločne sa podieľajú na ovplyvňovaní okolia, spoločne sa hrajú, spoločne sa podporujú, pokiaľ niečo chcú.

Sú chvíle, keď sa nepohodnú a potom počujem Jakuba, ako dohovára Matejovi: „Prečo ma provokuješ?“

Keď prídu domov zo školy, zatvoria sa vo svojej izbe a prekladajú, rozoberajú a znovu skladajú svoje panáčiky a stroje. Čas, keď vstanú v sobotu ráno skôr ako my, rodičia, sa rovnako hrajú vo svojej izbe a niekedy vydržia aj tri hodiny. Ich ranné povinnosti a raňajky majú potom viac ako hodinové meškanie.

Majú snahu zapojiť nás – mňa alebo manžela – do riešenia ich hádok a svárov. Ja ich mám prekuknutých. Poviem si, že ide len o získanie pozornosti a im odpoviem: „Chlapci, vyriešte si to sami. Vy to dokážete.“ A výsledok? Ako kedy – niekedy to dajú, niekedy potrebujú zásah zvonku aj so zvýšeným hlasom alebo malým trestom.

Keďže Jakub už vie čítať, číta Matejovi rozprávky a príbehy z kníh a Matej sediac vedľa neho pozorne počúva.

Niekedy mi jednoducho povedia: „Mami, ideme sa hrať. Ty si môžeš oddýchnuť, ako tá pani v reklame na cukríky.“ A ja sama mám vtedy taký zvláštny pocit, že už ma nepotrebujú pre ich hry, pre vymýšľanie aktivít, hrania sa na „akože“ a večné čítanie tej istej rozprávky dookola.

Čas pre púšťanie oprát

My si nikdy neublížime

Po pár rokoch mám opäť viac času pre seba či pre aktivity v domácnosti. Je to taká zmena, čo prišla akosi skoro a zastihla ma nepripravenú. Na druhej strane, keď je doma len jeden z nich, hneď si uzurpuje moju celkovú pozornosť a vtedy sa opäť vraciame k tým našim hrám vo dvojici – puzzle, plastelína, kreslenie, tvorenie, ale aj simulácia divadielok s postavičkami či autíčkami.

Je to len obdobie. Preto si ho vychutnávam so všetkým, čo prináša, čo ponúka, čo zažívam, do čoho ma pustia ako spoluautora či súpútnika. Mám rada aj tie chvíle, keď som len pozerač a načúvač ich diskusií a hier, lebo oni jednoducho chcú, aby som tam bola a nemusím vôbec nič, len tam byť.

Mám rada tieto roly, ktoré mi dávajú, aj keď je to niekedy náročné a večer sa samej seba pýtam: Ako môžem zmeniť svoje správanie, aby som hneď nekričala a nebola direktívna? Odpoveď vôbec nepoznám.

Tu a tam si sama pre seba poviem – si len ich sprievodca, ktorého teraz potrebujú. Vychutnávať čas a chvíle v ich prítomnosti a tešiť sa z okamihov, ktoré sa už nezopakujú. Sú to také úžasné zážitky a mňa samotnú posúvajú ďalej – k poznaniu, k pokoju, k zmene v myslení.

Sme bratia

Ako napr. v sobotu, keď som po niekoľkých zvukoch, čo znejú presne tak, ako keď deti skáču zo skrine, nazrela do ich izby a ako typická matka som ich upozornila: „Hrajte sa tak, aby ste si neublížili.“  Matej pohotovo odpovedal: „Mami, my sme bratia, my si nikdy neublížime.“ A ja som s úsmevom na perách odchádzala dole schodmi za svojimi domácimi prácami rozmýšľajúc, aká múdrosť je v tých malých človiečikoch, čo sa hrajú na niečo z ich fantastického sveta a vymyslených príbehov akože postavičiek.

Aj teraz, keď píšem tento príbeh, počujem ich šepkanie a rozprávanie v izbe. Svetlo už majú zhasnuté, každý vo svojej posteli, ale ešte majú potrebu zveriť sa tomu druhému s tým, čo prežili počas dnešného dňa alebo len povedať myšlienku, ktorá im práve prebehla mysľou. Viem, že o takých pätnásť minút táto večerná diskusia ustane a obidvaja budú ticho odfukovať pod paplónmi.   

Už teraz sa veľmi teším na ďalšie obdobie, čo príde. Som zvedavá, čo mi prinesie a čo ma naučí. Lebo, ja sa teraz učím od mojich detí.