Sú presvedčenia, ktoré si nevedome vytvoríme a stanú sa súčasťou našich životov. Najprv nám pomáhajú, no časom nás brzdia. Hlavne pri spokojnom žití. Ako často robíte niečo len tak? Ako často sa vypínate (od povinností)? Ako často si dovolíte len tak pozorovať kvapky dažďa na okne a užívať prítomnú chvíľu? Ja sa to práve (znovu) učím…
Sobotné ráno – nie podľa plánu
Práve sa prebúdzam. Pozriem von oknom – robím to každé ráno, aby som zistila, aké ráno sa kľuje a aký asi bude celý deň.
Čo vidím? Jesenný dážď šibe do okien a vietor sa preháňa cez majestátnu korunu nášho orecha a a ohýba ju sem a tam. Je jeseň a listy už opadali zo stromov. Zababuším sa ešte viac do perín, do teplého pelešteka a hodnú chvíľu pozorujem to divadlo za oknom.
Ako kvapky dažďa stekajú po sklách a zrazu zmiznú v tenkých prúžkoch vody. No, veď je jeseň, utvrdím sa v tom ešte raz, lebo rozum už začína protestovať, že prečo vonku prší, prečo je zamračené, veď je sobota a to by som chcela, aby bolo pekne a mohli by sme byť s chalanmi celý deň vonku v záhrade a vymýšľať všelijaké hry.
Hneď tie myšlienky zaháňam ako čarovným prútikom preč, pohľadom zostávam na oknách a v tichosti pozorujem ďalšie kvapky, čo dopadajú na okná.
Povinnosti vs spontánne plynutie dňa
Vyzerá to na deň vo vnútri domu a priestor pre moje kreatívne nápady, ako spríjemniť chalanom celý deň doma. Veď uvidíme, ako sa to vyvinie.
Lebo stále sa vo mne bijú dve časti.
Prvá je tá, čo chce nechať plynúť čas; čo chce, aby som všetko nechala tak a len sa bezcieľne a voľne unášala na tej vlne.
Druhá je tá, čo chce mať nad všetkým kontrolu a presne kormidlovať a usmerňovať kroky, činnosti a čas. Jednoducho byť pánom situácie.
Stále sa nevedia dohodnúť. Neustále zohrávam ten boj vo mne. Akokoľvek si hovorím, nechaj to tak, uvidíš, čo príde, dnes si to môžeš dovoliť. Táto časť ani nestihne všetko vypovedať, už sa hlási o slovo tá druhá, ktorej sa toto vôbec nepáči a hneď ma popoháňa vstať, umyť zuby, obliecť sa, postlať postele, prichystať raňajky a, samozrejme, dozrieť na to isté aj u chalanov.
Presne naplánovaný a zoradený proces. Bŕŕŕŕŕŕŕ, dnes nie! Nechaj ma! A ja to nechám tak.
Čas odvial „chcem“
Skok a nič. Už zase len sledujem tie kvapky na okne. Kde sú tie časy, keď som toto neriešila? Keď som od rána, ako som vstala, robila veci, ktoré som proste chcela, a nič ma netlačilo? Detstvo je dávno preč.
Už niekoľko rokov fungujem ako naprogramovaný robot, čo od rána do večera vykonáva nacvičené a dopredu naplánované kroky a činnosti. Teda pardon, fungovala som, lebo teraz som sa rozhodla pre zmenu.
Začala som spochybňovať svoje presvedčenie, že ja som vždy pánom situácie a všetko sa točí a robí podľa mňa. Jedného dňa mi docvaklo, že ja si situácie vôbec neužívam, ale prežívam presne nalinkované chvíle a okamihy. A keď to nevyjde podľa predstáv, nie som s tým spokojná a nie som v pohode. Spontánnosť ako slovo aj činnosť patrila u mňa do slovníka cudzích slov a k nevyskúšaných veciam.
Signály, ktoré (radšej) nevnímam
Okolie mi dávalo signály, že toto a toto nemusím robiť. Že keď sa to nestane teraz, tak to vôbec nevadí. No ja som ako mulica išla za svojím obľúbeným sloganom: „Musím, lebo chcem“. Za tou minulosťou sa ešte niekedy ohliadnem a pousmejem. Teraz som na tej inej ceste. Nechávať veci plynúť, nechať situácie, aby sa samé vytvorili, nechať okamihy, aby prešli popri mne vtedy, keď sa im chce.
Mojím riadnym zrkadlom je manžel, ktorý mi častokrát oponuje: „Ja vôbec neviem, čo dnes budem robiť. Chcem robiť to a to, ale však uvidím, ako sa to vyvinie.“ A aj keď mu jeho denné plány nevyjdú, hodí rukou a je to.
Iné zrkadlo mi ukazuje moja sestra. To, ako si užíva chvíle a dni. Keď sme spolu a ona na chvíľu stíchne, opýtam sa jej: „Na čo myslíš? O čom rozmýšľaš?“ Ona často odpovedá: „Na nič. Proste som sa vypla. Len som.“ Spočiatku som na ňu kukala, akože, čo to hovorí? Ja mám pocit, že rozmýšľam stále. Stále niečo točím v hlave a keby len jednu vec, hocikedy aj dve alebo tri. A točím, točím, točím. Aké vypnutie? Strata času.
A potom je tu mladší syn. Ten si pláva každým dňom. Síce má stanovené aktivity a povinnosti, no voľné chvíle si užíva každou sekundou. Stačí chvíľu pozorovať jeho správanie, vystupovanie a „vibe“ okolo neho a je jasné, že si fakt užíva daný moment a nerieši, čo bude o chvíľu. Pritom je skvelé, aké je to jeho vyžarovanie nákazlivé.
Učím sa vypnúť – raz to ide, inokedy nie
A tak sa učím vypnúť sa. Ako mi hovorí sestra: „Ty sa, moja, upokoj. Upokoj sa, nič sa nedeje.“
Ako to mám vynikajúco zariadené? Mám pri sebe ľudí, ktorí mi dávajú signály a krásne zrkadlá. Jasné, že toto ich správanie ma spočiatku veľmi, preveľmi rozčuľovalo.
Ako to takto môžu? Ako sa môžu takto správať? No to, čo ma rozčuľuje, je len odrazom toho, čo vo vnútri chcem, čo mi chýba a neviem si to dovoliť. Teraz to viem a učím sa dovoľovať si a viac vedome zažívať (radosti).
Nemať naplánovaný celý pracovný deň, nemať naplánovaný celý víkend a keď sa „nič“ nedeje, byť hneď nervózna.
Nechať myšlienky len tak plynúť hlavou a nevenovať im pozornosť. To všetko sa teraz učím. Žiť v danej chvíli a reagovať na vzniknuté okolnosti. Raz mi to ide lepšie, inokedy horšie. Ale nevzdávam to a idem ďalej – i keď sa hýbem po malých krokoch vpred a tu a tam aj skočím zase vzad. No a čo?
Lebo práve teraz iba pozorujem tie kvapky na okne. Čo prinesie dnešný deň? Mám minimálne 16 hodín, aby som to zažila (naplno).