Občas si len tak sedím na terase, pijem kávu a akože vnímam prítomnosť. No myšlienky zalietavajú ďaleko a ďaleko a obrazy, ktoré vidím sú už dávno minulé. Po chvíli sa vrátim späť a viem, že je všetko tak, ako má byť. Veď jar je tu opäť.
Len sedím a dívam sa v diaľ
Je ráno, skoré ráno, ale slniečko už vyhrieva svet. Ja sedím v kresle na terase, v ruke šálka teplej a voňajúcej kávy a pozerám doblba. Teda pred sebou mám obraz našej záhrady – zelenej a bujarej, lúka plná kvetov bielej a žltej farby, listy na stromoch v tej krikľavo zelenej farbe, čerešňa sa tento rok chce ukázať a kvitne ako už dávno nie. A ja pozerám na tú krásotu a mám pocit, že stále vidím niečo iné. Detaily, ktoré si nepamätám alebo ktoré nedokážu moje oči rýchlo nasnímať a uložiť do hlavy. Preto sa stále dívam a mapujem to všetko – aj orech už začína kvitnúť. Keď rozkvitne, jeho košatá koruna prekryje dosť veľkú časť výhľadu, ktorý mám práve teraz. No jeho majestátne miesto v záhrade má svoju úlohu – chrániť a poskytovať tieň počas horúcich letných dní.
A predsa hľadím doblba. Vynára sa mi v pamäti obraz z minulosti: tá istá záhrada, ale iné stromy; tá istá záhrada, ale strmší kopec na jej konci; tá istá záhrada, ale akási väčšia sa mi zdá.
Obrazy z minulosti ožívajú
Vidím malé dievčatko, ako behá hore-dole, od jedného kvetu k druhému, trhá ich do veľkej kytice, sem-tam privonia k tomu či onomu kvetu a opäť o krôčik podíde a načahuje sa za ďalším kvetom. Bacuľaté líčka, kučeravé vlásky vejú vo vetre, zafúľané ruky držia kvetiny. Voľnosť, bezprostrednosť a radosť v srdci – to je to, čo cítim v diaľke. Detskú nevinnosť a vychutnávanie si každého okamihu do poslednej kvapôčky. Krásna veľká kytica – králiky, kukučka, zvončeky – nesie ten poklad dolu záhradou, prejde cez dvor, vojde do domu, kvety dá do vázy s vodou a beží opäť vonku… za ďalšou hrou, kvetom, váľaním sa v tráve.
Som to ja …tak veľmi, veľmi dávno …precítim, pousmejem sa „popod „fúz“…chýba mi, chýba mi to dievčatko – tá bezcieľnosť bežných dní, tá krása ničnemusenia a tá spokojnosť na duši.
Späť do súčasnosti
Záhrada sa zmenila. Od čias mojich starých ocov a materí je modernejšia, upravenejšia a usporiadanejšia. No jej čaro je tu stále. Vietor sa rovnako preháňa trávou a šemotí v korunách stromov. Vtáci rovnako spievajú svoje skladby, vône kvetín sa šíria rovnako vábne, akoby sa tu čas nemeral.
Aj ja som vyrástla, prešla pár desať rokov svojho života a svojej premeny – z dievčatka na pubertiačku, z pubertiačky na dospeláčku, z dospeláčky pracujúcej ako včelička na systematickú mamu. Tá posledná premena ma vrátila späť – v spomienkach aj v mojich vnútorných pocitoch šťastia a vnímania krásy všade okolo seba.
Odpijem ďalší dúšok kávy, pousmejem sa, precítim to pohladenie pri srdci.
Domov je pocit i miesto
A už počujem z izby jeden hlas: „Mamíííííííí, kde mám gumáky? A potrebujem aj šiltovku?“ A za ním druhý: „Ja nechcem gumáky. Ja chcem byť bosý!“
Vraciam sa späť do reality. Matej a Jakub skončili s ranným hraním vo svojej izbe a smerujú von do záhrady. Aj oni to tu majú radi. Vybehnú z domu a sú voľní. Môžu robiť, čo ich napadne: behať, skákať, šermovať, váľať sa v tráve, bicyklovať, kolobežkovať, hrať futbal… Toto je ich priestor, sú tu spokojní a verím, že si užívajú skutočne bezstarostné a spontánne detstvo a zažívajú tie pravé chlapčenské dobrodružstvá a objavy.
Vstávam z kresla a idem za nimi. Ponoriť sa do sveta záhrady. Poobzerať, ako ktoré kvety a zelenina podrástli, pobehať v tráve, popočúvať vietor nad trávnikom a v korunách stromov, trilkovanie vtákov či cvrlikanie cvrčkov… a možno si urobíme s chalanmi krásnu veľkú kyticu kvetov.
Bude to zábava a ja to všetko budem vnímať očami malého dievčatka.