Nepoznám noty, neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji, spievam falošne – no hudbu milujem – hovorí ňou (s ňou) moje vnútro.
Hudba ma sprevádza dennodenne – som zvyknutá tvoriť, pracovať, oddychovať v prítomnosti hudby – komerčné rádiá, obľúbené CD-čko, niečo na youtube. Pamätám sa, že v detstve sme si so sestrou púšťali stále MTV a nahrávali vybrané skladby na videokazety a tie potom púšťali stále dokola a dokola.
Nemám vyhranený štýl, počúvam všetko možné. Tu a tam sa na chvíľu zaľúbim do jedného druhu alebo jedného autora (teraz som namotaná hudbou k jednému sfilmovanému muzikálu), istý čas s ním zotrvám a keď sa ho nasýtim, idem ďalej. Ak by som mala povedať, kto je môj najobľúbenejší spevák, speváčka alebo skupina – neviem a nemôžem odpovedať, lebo by som klamala – a najviac samu seba.
A dnes som si pustila CD z „dávnejších“ čias, keď som pracovala pre istú spoločnosť ako asistentka a okrem skutočných a zaujímavých pracovných príležitostí, som v tej práci objavila aj mnohé iné, dovtedy nepoznané žánre a interpretov hudby.
Ako som počula prvé tóny skladby na tom CD dnes, hneď sa mi vynorili spomienky – veľmi príjemné, farbisté so štipkou motýľov v bruchu:
Pracovala som pre tú spoločnosť asi 2 roky, keď prišlo rozhodnutie, že sa budem deliť o kanceláriu so služobne a aj vekovo starším kolegom (vo veku mojej maminy) – pánom Harachom. Takto sme ho volali všetci, čo sme si s ním vykali a ja ho tak volám doteraz.
On vtedy pracoval ako vedúci maloobchodných predajní, veľa pracovného času trávil v teréne a do kancelárie prichádzal buď skoro ráno alebo neskôr popoludní. Bol ústretový, všetkým nápomocný, každému chcel vyhovieť. Keď sa vyskytol akýkoľvek problém, hneď ho išiel riešiť, aj keď sa jednalo o predajňu vzdialenú hodinu cesty a bolo už päť hodín popoludní. Ak ste potrebovali čosi naplánovať a zorganizovať, mohli ste sa spoľahnúť, že to bude precízne a načas.
Aby ste mali lepšiu predstavu – vybavte si obraz vysokého, veľmi štíhleho pána, s ráznym no príjemným hlasom, športovo elegantne oblečeného, v jednej ruke mobilný telefón, ktorý neprestajne vyzváňal, v druhej ruke pánska aktovka, na hlave klobúčik alebo „bekovka“. Chodil trochu prihrbene – možno kvôli tej jeho výške sa nám chcel prispôsobiť – a rýchlo, akoby chcel toho veľa stihnúť a nič mu neušlo.
V tom období – cca 15 rokov dozadu – bol jeden z mála vo firme, kto ovládal firemný softvér a tiež prácu s počítačom. Aj preto bol veľmi žiadaný a „otravovaný“. Aj ja sama som ho vnímala ako takého IT maniaka.
Mala som k nemu istý rešpekt a cítila vážnosť už len z titulu, že bol odo mňa o generáciu starší. Jednoducho – náš pán Harach, Ďuďo, Ďurko, Juraj, ….
Keď sme si zariadili spoločnú kanceláriu, začali sme sa viac spoznávať aj po tej súkromnej stránke. A vtedy som zistila, že pán Harach je poriadny hudobný fajnšmeker. Dovtedajší obraz IT špecialistu sa zrazu posunul niekam inam. Našli sme svoju spoločnú a vášnivú záľubu – hudbu.
A čo bolo ešte lepšie, že pán Harach počúval hudbu, ktorá nebola bežná a komerčná. Vďaka nemu som spoznala niekoľko nových žánrov aj interpretov. Jazz, Chill-out, natur Latino typu Buena Vista Social Club, ale aj známa Norah Jones, či francúzska Soha.
Keď som sa blížila ráno do práce a pán Harach už bol v kancelárii, hneď som počula tóny akejsi dobrej hudbičky. A hneď po ránu dobrá náladička a aktivity išli od ruky.
Keď sme boli v kancelárii spolu, už sa tam niečo „vypekalo“ hlasnejšie ako bolo zvykom. Keď vošiel iný kolega, museli sme to stíšiť.
A najlepšie boli tie predĺžené pracovné doby – v celej budove už ticho, možno tak kolegyňa o pár dverí ďalej. U nás v kancelárii my dvaja – každý otočený na svoj PC monitor, ale plecia, hlavy alebo celá horná polovica tela v pohybe znejúcej melódie….ešte teraz mám v hlave tú tóninu, skladby a tú atmosféru. Moja tvorivosť sa otvárala vďaka tomu hudobnému podmazu a textov na monitore len tak pribúdalo.
Veľmi farbisto si viem predstaviť pána Haracha v klasickej kabaretnej putike schovanej v skrytej uličke, ako v klipe „Cafe Blue“ od Soha, kde sa dá krájať cigaretový dym a všetky pohyby okolo vnímate cez tie čmuhy dymu. Pohárik s exkluzívnym koňačikom pred sebou, neodmysliteľná cigaretka v ruke, bekovka na hlave, trošku prikrčený pri stole, široký úsmev v štýle a lá Hollywood, šibalský pohľad v očiach, podupkávajúc nohou do taktu skladby a totálna pohodička miešajúca sa s vnútornou spokojnosťou a blahom toho okamihu. Aku-mana-tata…
Prvé CD, ktoré som dostala od pána Haracha ako darček k Vianociam, vyzeralo ako zmenšená gramoplatňa. Bola zmes latino Buena Vista Social Club a Roda Stewarta v pomalej, chrapľavej, kabaretnej verzii. To CD sa už úplne obohralo a musela som ho vyhodiť, no fičali na ňom aj moji chalani a tiež dievčatá z tanečného krúžku, ktorý som chvíľu viedla.
Keď som spomenula, že v reklame na istú značku televízora (dolu z kopca sa kotúľajúce farebné loptičky) je nádherná hudba, o pár dní som mala na stole CD s touto hudbou. Stále ho mám a tu a tam počúvam. Sú tam nádherné gitarové skladby, ku ktorým inklinuje aj môj manžel.
Hudba od autorky „Soha“ – tak to je moja niekoľkoročná topka v rebríčku obľúbenosti. Vždy, keď si ju pustím, príde mi myšlienka: Musíš sa naučiť po francúzsky. Neviem, prečo. Je to len myšlienka. Ešte aj v čase, čo sme už spolu nepracovali, mi v mojej e-mail schránke tu a tam zaparkovali tipy na hudbu s podtitulom: „To musíte počuť!“.
Dnes som si pustila hudbu interpreta „Zero 7“ – ak nepoznáte, vyskúšajte. Síce som zmývala podlahu asi o 20 minút dlhšie, lebo som sa nechala zlákať chytľavou melódiou a „musela“ som si zatancovať naprieč celou obývačkou s mopom v ruke a precítiť tú energiu, ale o to viac sa moje vnútro a srdiečko tešilo.
Viem, že istí ľudia vchádzajú do môjho života, aby splnili istý zmysel, či úlohu, nasmerovali ma niekam, ukázali mi niečo nové a nepoznané, čo ma obohatí. Hovorí sa, že duša k nám hovorí aj cez hudbu a ja viem, že jej kúsok poznám práve vďaka pánovi Harachovi.
