Milujem zimné rána na dedine – zasnežené chodníky, priedomia, záhrady, dvory – všade kopy snehu, čo už odhádzali dedinčania, lebo tak sa to tu robí už od nepamäti. Aj keď ja by som nechala tú snehovú perinu nedotknutú ľudskou rukou a nohou, krištáľovo sa trblietajúcu na slnku – mám rada prirodzenosť vecí a toho, ako to je.
Z komínov sa pomaly dymí, akoby sa tomu dymu ani nechcelo ísť na svetlo sveta. V ovzduší cítiť ticho a pokoj. Snehové vločky padajú v tichosti a jemne sa dotýkajú zamrznutej zeme a potom jednotlivých vrstiev samých seba.
So zimou prichádza obdobie stíšenia sa a ponorenie sa do vlastného seba – v symbióze s prírodou, ktorá sa celá ponorila do zimného spánku, odpočíva a pripravuje sa nový zrod. Aj ja sa tak sama pre seba otáčam v myšlienkach späť za ďalším rokom a robím krátke zhrnutia toho, čo som dosiahla, čo som prežila, aké spomienky mi zostali, s akými novými skúsenosťami vchádzam do ďalšej etapy života, ktorú pretína niť nového roku.
Kráčam do obchodu a moje myšlienky o tom, čo kúpiť, zrazu zmiznú a je tu len to ticho – vnímam ho – ten pokoj – cítim to až v žalúdku, ako chcem nechať túto chvíľu len tak plynúť. A čas plynie…a moja myseľ spomína – prečo to mám tak rada? Lebo je to moment, ktorý mi oživil spomienky – to, čo si chcem uchovať z minulosti a čo mi pripomína moju minulosť. Nie, nechcem za ňou smutne spomínať, tie spomienky sú krásne – ticho a pokoj – to som cítila, ako malé dievčatko, ktoré žilo a preciťovalo tie prosté krásne veci a tešilo sa z nich. Len vtedy to bolo také normálne – nerozmýšľala som, či je to pekné alebo krásne alebo neopísateľné – vtedy to bolo také. Vďaka ľuďom, ktorí mi tú krásu ukazovali a približovali.
Ako som dospela, riešila som mnohé veci – od tých základných, existenčných po tie „sebarealizačné“ – aby som vypĺňala čas rozumne a plnila si svoje sny a túžby naspídovanej akčnej modernej ženy. Vybudovala som si v sebe hnací modul a odpoveď na mnohé podnety – „musíš, lebo chceš“.
Pomáhala som veciam a riešila, riešila, riešila – chcela som ovládať hádam aj celý vesmír. Prečo jednoducho nenechať veci tak? Áno, môžem im pomôcť vyvíjať sa – no nie je lepšie nechať ich tak? Čas vyrieši.
Koľko rokov muselo prejsť, aby som opäť začala vnímať tú dávno poznanú a zabudnutú krásu – krásu obyčajných vecí a prirodzených okamihov? Viac ako dvadsať – stala som sa mamou a cez oči mojich detí som opäť našla to KRÁSNO „obyčajných“ dní a chvíľ .
Vďaka nim znovu preciťujem každý okamih, ktorý je tu len raz a je tak nenapodobiteľný, až pri myšlienke, že o malú chvíľu je preč, sa tlačia slzy do očú. Nemám tú moc, zdvihnúť čarovnú paličku a zastaviť tú epizódu z filmu, no vnímam ju v jednoduchých veciach a bežných momentoch života.
Práve teraz padá sneh, komíny si pufkajú v pokojnom tempe, moji chalani behajú vedľa mňa, šantia v snehu, chytajú poletujúce snehové vločky a môj mladší s obrovskou radosťou kričí: „Môj sniežik! Môj sniežik! Môj sniežik!“
A ja sa znovu učím prežívať krásu TOHTO okamihu a momentu. Je to také „normálne“, pritom čarovné a obohacujúce moju myseľ zároveň.